Príhovor v nedeľu 21. 6. 2020

„Strach a peniaze som nikdy nemal.“ To je veta, ktorú používame ako žart. Je jasné, že strach patrí k ľudskému údelu. A nie je žiadna hanba, ak človek, ktorý prichádza o prácu, cíti strach, alebo ak pocítime strach, keď nám diagnostikovali vážnu chorobu…

Sú však aj strachy, ktoré sa na prvý pohľad javia inak, nie ako strach. Tak napr. sociológovia popisujú, že dnešný človek máva strach alebo obavu pred záväzkom – či už je to manželstvo, prijatie detí… To sa na prvý pohľad môže javiť ako prejav veľkej slobody, ale v podstate za tým môže byť strach. Ak by sme hľadali dôvod, prečo je naša doba výrazne kritická, určite aj tam zohráva svoju úlohu strach. Teda akási obava, že nás tí druhí budú zavádzať svojimi názormi, viesť svojimi cestami. Som presvedčený, že strach stojí aj za vyhľadávaním rôznych konšpiračných teórií. Ak totiž človek objaví vysvetlenie, začne veriť v sprisahanie tých či oných, vnáša do svojho uvažovania akési vlastné svetlo, akúsi istotu, má pocit, že on už tomu rozumie. Teda konšpiračnou teóriou si rieši svoje zorientovanie sa v chaose sveta.

Dnes sme citovali Ježišove slová: „Nebojte sa!“ (Mt 10, 26-33) Povedal to trikrát. Stačí nám však na zbavenie sa strachu to, že nám niekto prízvukuje, aby sme sa nebáli? Možno niekedy – ak nám takáto výzva ukázala, že nie sme sami, alebo ak nám trochu ukázala náš strach v súvislostiach. Ale inokedy nám taká výzva nestačí. A už vôbec sa nedá niekomu nadiktovať, aby sa stal hrdinom.

Ani Ježiš to takto nediktoval, nenariaďoval. Skôr jeho slová môžeme vnímať ako presmerovanie strachu. On dokonca odporúčal, čoho sa treba báť: „Skôr sa bojte toho, ktorý môže dušu i telo zahubiť v pekle“. Pri tejto vete trochu zostaneme. Čítal som text od znalca, ktorý napísal, že tento náš preklad nie je presný. V origináli je napísané: „Skôr sa bojte toho, ktorý môže i život, i telo zahubiť v Hinnome!“ Hinnom bolo veľké smetisko vedľa mesta Jeruzalema. Vraj tam stále niečo horelo a zapáchalo. Teda to bolo niečo medzi smetiskom a hnojiskom. Takto to Ježiš hovoril svojim súčasníkom, ktorí tú skládku poznali. Toto vzal ako obraz pekla.

Som presvedčený, že aj dnes môže byť veľmi prospešná pre naše uvažovanie táto metafora: „Aby tvoj život neskončil ako na smetisku či na hnojisku.“ Možno sa to niekoho dotkne viac ako reč o pekle. Iste, uvažovať nad takou metaforou môže mať množstvo významov. Možno si niekto pri tom povie, že skutočne nechce svoj život premrhať, a tak odteraz si bude už len užívať…

Sem však Ježiš nesmeroval. Svoje výroky o strachu venoval apoštolom pred ich misijnou cestou. Teda predtým, ako sa mali rozísť do sveta. Ježiš vedel, že to nebude misia, ktorá by priniesla prelomové výsledky, vedel, že sa apoštoli stretnú s problémami… Tak by sme jeho reč mohli prerozprávať ako výzvu, aby si apoštoli najviac strážili to, aby robili svoju misiu poctivo.

Ak sa dnes povie výzva, aby sme žili poctivo svoje životy, bude to znieť ako celkom bežná reč, takmer nič nehovoriaca reč. Pritom však žiť poctivo svoj život, aby neskončil na smetisku či na hnojisku, to nie je málo.

Peter Cibira