Príhovor v nedeľu 21. 7. 2019

Zaľúbenosť vraj nie je láskou. Toto vyjadrenie všetci poznáme a zväčša ho aj pokladáme za správne a pravdivé. Aj keď zaľúbený človek fyzicky cíti to, čo nazýva láskou, predsa kritický pozorovateľ povie, že zaľúbený miluje predovšetkým seba, svoju predstavu o milovanom, svoju predstavu o spoločne strávenom čase. Zaľúbený nevie celkom prijať pohľad na chyby milovaného, nechce ich vidieť, nahovára si, že sa to všetko prekoná, premieta si do svojho milovaného sen o svojom šťastí.

Niečo podobné často robíme aj voči životu. Aj tam si premietame svoje predstavy. Aj tam čakáme, aký bude život pekný, čo nám prinesie, ako si ho zariadime, čo treba urobiť pre iných, ako ich urobiť šťastnými, čo všetko sa musí a patrí, ako si vybudujeme dom, vytvoríme vzťahy, ako bude všetko fungovať.

Tieto poznámky sú pre mňa otvorením dverí k vnímaniu dnešného evanjelia (Lk 10, 38-42). Mohli sme v ňom sledovať príbeh akčnej ženy Marty a jej načúvajúcej sestry Márie. Ak si trochu povolíme fantáziu, tak si môžeme predstaviť, že Ježiš neprišiel na návštevu sám. Je dosť pravdepodobné, že s ním boli aj apoštoli. Ak si niekde sadne trinásť chlapov, potom si vieme predstaviť, že Marta mala práce a starostí viac ako dosť. A tiež si môžeme predstaviť, že Mária niečo porušila, vykročila zo zabehaných spôsobov. Ženy totiž nebývali učeníčkami, nesedávali pri nohách rabínov.

Spor či napätie o tom, čo je lepšie – či akčný prístup Marty alebo načúvajúci prístup Márie – je stále živým a prítomným napätím.

V stredoveku sa toto evanjelium stalo podnetom k diskusii, či sú lepšie kontemplatívne rehole, teda tie, ktoré sa venovali predovšetkým modlitbe, alebo rehole prinášajúce prospech v podobe charity, pedagogickej či medicínskej starostlivosti. Niektorí teológovia našli v dnešnom úryvku dosť silnú zbraň na podporu kontemplácie, iní sa stále zastávali toho, že práca pre spoločnosť je potrebnejšia.

Nemusíme však zostať v stredoveku a ani v rehoľnom či cirkevnom prostredí. Napätie medzi akčnosťou a vhĺbením sa, hľadanie správnej hranice medzi oboma pólmi – to je prítomné aj v našej civilnej spoločnosti. A často aj v živote jednotlivca.

My všetci sme dedičmi západnej civilizácie. Tá je charakteristická tvorbou, prácou, pretváraním sveta. Karol Marx povedal, že svet netreba vysvetľovať, ale treba ho pretvárať. Zjavne mal pocit, že doposiaľ sa všetky zákony prírody i spoločnosti len popisovali a vysvetľovali, ale teraz je čas ich meniť. My sme dedičmi aj tohto výroku, žijeme v takej kultúre. A nie je na tom nič zlé. Len to má svoje „ale“, na ktoré nás upozorňuje aj dnešný úryvok evanjelia. To „ale“, ten upozorňujúci výkričník je v tom, že ak sa z práce na pretváraní sveta vytratí citlivé načúvanie a premýšľanie, potom hrozí, že naše aktivity môžu nevidieť niektoré dôležité detaily, ktoré tvoria život. Príkladov by sme mohli uviesť veľmi veľa. Ja si poslúžim len takým všeobecným. Predstavte si, že sa nám podarí náš svet dokonale nastaviť na to, aby fungovala ekonomika. Nie je na tom nič zlé, usilujeme sa o to. Ale ak by bola ekonomika jediným princípom sveta, potom by sme sa nemohli čudovať, že starý človek je len príťažou, ktorej sa treba zbaviť. Nemohli by sme sa čudovať, že človek je len prostriedkom k zisku… Takýto svet by bol popretím skutočného rozmeru života. A mohli by sme pokračovať mnohými podobnými a oveľa konkrétnejšími príkladmi.

Chcem však upozorniť na dva detaily z dnešného úryvku. Prvý je v tom, ako Ježiš hovorí. Aktívnu Martu vôbec neodsúdil. Len povedal, v čom je lepší podiel, teda kadiaľ vedie lepšia cesta. To je možné u Ježiša nájsť častejšie – nehovorí „nesmieš, celé je to zlé“, ale ukazuje na to, čo je lepšie. V takomto prístupe je veľká hodnota kresťanstva.
Druhý detail, na ktorý chcem upozorniť, je v tom, kedy Ježiš povedal svoje výroky. Nebolo to vtedy, keď pozoroval obe ženy. Ale až vtedy, keď z Marty vyšiel hnev. Ona vlastne kritizovala aj samotného Ježiša: „Nedbáš o to, že sestra nepomáha?“ Chcem upozorniť na tento hnev, pretože aj okolo nás je ho dosť. Ak naše predstavy o tom, kedy sme prospešní, čo všetko robíme pre šťastie svojho okolia…, nie sú naplnené, podliehame frustrácii a hnevu. Tak ako Marta vtedy, tak aj my dnes.

Dnešné evanjelium môže byť však aj liečivé. Stačí, ak by sme si veľmi poctivo opakovali a premysleli dobrosrdečnú a neodsudzujúcu Ježišovu vetu: „Staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, potrebné je však len jedno.“ Tá veta nám môže pomôcť rozlíšiť, čo z toho, o čo sa staráme, je naozaj dôležité, na čom naozaj záleží.

Peter Cibira

153 celkovo 1 dnes