Príhovor v nedeľu 22. 12. 2019

Čítal som príbeh o starom otcovi. Priviezli ho do nemocnice vo veľmi zlom stave. Ošetrujúci lekár robil, čo mohol. Ale dedko akoby bol životom príliš unavený, nespolupracoval, nechcel žiť. Lekár povedal rodine, že v tom vidí problém. Keď však na druhý deň vstúpil do miestnosti, dedko bol ako vymenený. Sedel na posteli, komunikoval, usmieval sa. A lekár sa pýtal, čo sa stalo. Dedkova odpoveď bola, že včera prišiel na návštevu aj jeho vnúčik, podišiel k nemu a hovoril mu: „Dedko, ty sa musíš vrátiť domov. Mne sa pokazil bicykel. Musíš mi ho opraviť!“[1]

Je tento príbeh pre vás príliš jednoduchý? Aj pre mňa. Je na ňom výrazne cítiť podpis autora, akúsi ľahko prehliadnuteľnú snahu odovzdať jasné posolstvo. Napriek tomu však tento príbeh hovorí o tom, čo všetci považujeme za dôležité. Hovorí, že ak máme pre koho či pre čo žiť, sme oveľa viac oddaní životu. Ak sme pre niekoho dôležití a cenní, získavame vnútornú devízu, ktorá sa podpisuje pod naše fungovanie. A ono to skutočne platí, aj keď to nemusí byť tak rýchlo a výrazne pozorovateľné, ako to opísal náš príbeh.

Niečo podobné môžeme vidieť ako hlavné posolstvo dnešného evanjelia, ale aj prichádzajúcich Vianoc. Dá sa to vyjadriť slovom blízkosť.

V evanjeliu sme (Mt 1, 18-24) počuli známy príbeh o Jozefovi, Márii a Ježišovi. Známy je, ale nie je až taký jednoduchý. Už len samotné slovo „anjel“, použité s ľahkosťou v texte, je problém. Ako si predstaviť anjela? Keď hľadám pre deti v škole nejaké animované príbehy, ktoré zobrazujú napr. ten dnešný príbeh, všímam si, že niektorý autor zobrazí anjela ako postavu s krídlami, iný ako postavu bez krídel a vyžarujúcu svetlo, iný zobrazí len svetlo. A je to dobre, že je to takto. Už takáto škála ukazuje, že si anjela nevieme predstaviť, resp. vieme si ho predstaviť len po svojom. Biblia akoby nám ponúkala, že anjel je človek vedľa nás, ale môže to byť aj naše myslenie, môže to byť aj sen – ako sme to počuli dnes. Teológovia vedia, že „anjel“, to znamená predovšetkým posol. V Jozefovom prípade sa rozjasnenie, prijatie posolstva ukázalo v tom, že objavil cestu, s ktorou nerátal. Právny systém tej doby hovoril, že ak niečia snúbenica čaká dieťa, ktoré nie je jeho, potom ju čaká trest ukameňovania. To bola pre Jozefa možnosť, ktorú odmietal. Nechcel Máriu ani ponížiť, ani jej ublížiť. Premýšľal nad druhou možnosťou – v tichosti, bez poníženia, bez ublíženia ju prepustiť. Vo sne objavil možnosť, s ktorou nerátal: prijať ju, nehanbiť sa za ňu, milovať ju aj dieťa láskou, ktorá nie je majetnícka… A celé to nakoniec vedie k spomínanej blízkosti medzi ním, Máriou a dieťaťom Ježišom.

A evanjelium pokračuje v rozprávaní o blízkosti aj ďalej. Evanjelista cituje proroka, ako panna počne a porodí a bude to Emmanuel, teda Boh s nami. To je už reč o blízkosti Boha k človeku. A to je jeden zo základných stavebných kameňov kresťanstva: Boh je s nami, záleží mu na ľudstve i na každom jednom z nás. Boh nerozdelil ľudí na dobrých a zlých, priblížil sa, chcel sa dať všetkým. Chce byť so svojím stvorením, chce byť s nami. Aj keď je to posolstvo známe, predsa si ho treba opakovať aj dnes. Aby sme – ako ten dedko z úvodného príbehu – mohli vnímať posolstvo, ktoré nás stavia na nohy a smeruje dobrým smerom.

Áno, aj v dnešnom evanjeliu, aj v samotnej podstate Vianoc ide o blízkosť. Ja len dodám, že blízkosť neznamená, že máme všetko zariadené. Ak máme, je to dobré, ale nemusí to vybudovať blízkosť. Blízkosť neznamená, že máme všetko navarené. Dobré jedlo na stole je dobré, ale nemusí budovať blízkosť. Blízkosť neznamená, že niekoho prinútime sedieť pri našom stole. Ak tam sedí, je to dobre, ale nemusí to znamenať blízkosť. Blízkosť sa rodí v srdci, v ochote načúvať, v ochote spolucítiť, v ochote mať rád nemajetníckou láskou.

Peter Cibira

[1] Ferrero, B.: Život je všetko, čo máme. Bratislava: Don Bosco, 2004, s. 42

130 celkovo 1 dnes