Slávime dnes sviatok Najsvätejšej Trojice. Teda to, že veríme v Boha, ktorý je v troch božských osobách, v Otcovi, Synovi a Duchu Svätom. Vychádzame z toho, čo o Bohu hovoril Ježiš Kristus. Vysvetliť sa to pokúšala hlavne teológia stredoveku, ale vysvetlenie vôbec nie je jednoduché ani dostatočné.
Ja sa budem držať predovšetkým toho, že ide o rozprávanie o Bohu. Už i rozprávanie o rozprávaní nám môže veľa napovedať.
Keď som bol na gymnáziu a predtým na základnej škole, učitelia občas prišli s témou viery v Boha (asi to mali predpísané). Opakovane nám hovorili, že viera v Boha vznikla zo strachu. Prvotný človek sa bál a nevedel si veci vysvetliť. Keď videl napr. ničivú silu blesku, ktorý vie zabiť a zničiť les či pole, pokúšal sa vraj nakloniť si tento úkaz. Začal mu pripisovať vlastnosti božstva, prinášal obete či robil iné úkony, aby si ho naklonil. Ako žiaci a študenti sme na takéto argumenty nevedeli odpovedať. Dnes viem, že je to inak. O náboženstvách prvotných ľudí hovorí veda. A na základe jej výpovedí môžeme hovoriť o tom, že strach je v prvotných náboženstvách prítomný. Nakoniec je súčasťou života. Ale nie je tam najdôležitejší. Prvotný človek mal totiž skúsenosť, že úder blesku predsa prežil! A tak to prvotné, čo je v náboženstvách, je vďačnosť. Možno zmiešaná so strachom, ale predsa vďačnosť za takú nesamozrejmosť, akou je život, potrava, žijúca rodina… Aj keď teraz veľmi zjednodušujem, predsa môžeme hovoriť, že potom prichádzajú pohanské náboženstvá. Tam ľudia premietali do božstiev to, čo videli na svojich vladároch a náčelníkoch. Neraz to bola tvrdosť a boj. Božstvá znázorňovali sochami a maskami, ktoré si dávali na seba pri tanci. A boli to často zlovestné masky. Zvláštnu výnimku v tomto znázorňovaní božstiev tvoril izraelský národ. Tam sa nerobili sochy, nemaľovali obrazy a nenosili masky predstavujúce božstvo. Izraeliti, aby hovorili o Bohu, učili svoje deti čítať! Pretože si opakovali, že v Písme objavujú, čo všetko pre nich Boh v dejinách urobil, že porozumieť Bohu je spojené s porozumením slovu, ktoré im dal… Určite stojí za zmienku, že priestorom, kde sa o tomto slove rozprávalo, bol stôl. Domáci stôl, pri ktorom sa jedlo, pri ktorom v čase slávenia sviatkov nemohlo chýbať Písmo a rozhovor o ňom. Potom je celkom prirodzené, že izraelské deti mohli rozumieť napr. výroku „Tvoje slovo je sladšie ako med…“. Med bolo to najsladšie, čo poznali, mohli ho okúsiť ako delikatesu. Od toho bol len krôčik k tomu, aby sa dalo rozprávať o dobrách, ktoré Boh urobil. Aj keď by niekedy vyznievali tieto dobrá len ako ochutnávka.
Pri takomto rodinnom stole vyrástol aj Ježiš.
A Ježiš začal hovoriť o Bohu tak, že hovoril o Otcovi, ktorý je na nebesiach. Asi všetci vieme, že ho volal slovom „Abba“, čo v preklade znamená „otecko“, „ocino“. Svedčí to o láskyplnom vzťahu. Podobnú láskyplnosť môžeme vnímať u Ježiša aj vtedy, keď hovorí o Duchu Svätom – keď ho nazýva Utešiteľom, Sprievodcom, tým, ktorý bude viesť jeho ľudí v budúcnosti… A Ježiš hovorí o svojom bytostnom zjednotení sa aj s Otcom, aj s Duchom Svätým.
Nevieme úplne vysvetliť Ježišovu reč o Bohu, ktorý je v troch osobách. Ale to, čo tam udiera do očí, je, že už v samotnom Bohu prebieha komunikácia a láska. Boh je ten, ktorý miluje už v sebe samom. A veríme, že z tejto lásky tvorí svet, z tejto lásky povolal aj nás k životu, z tejto lásky prichádza na svet Ježiš Kristus… Tá láska akoby si nevedela vystačiť, je pozvánkou aj pre človeka. Neveríme v Boha, ktorý má namiesto tváre desivú masku, ani v Boha, ktorý stvoril svet len ako akýsi vedľajší produkt a viac sa o neho nezaujíma. Veríme v Boha, ktorý je láskou sám v sebe.
Čo si z toho zobrať do praxe? Možno by bolo celkom dosť, ak by sme si vzali jednoduchú no náročnú výzvu: Nenechajme si zobrať stôl, pri ktorom sa rozpráva aj o hlbších veciach – o tých, ktoré nás držia, o tých, za ktoré sme vďační, pretože nie sú samozrejmé, a kde sa rozpráva aj o Bohu.
Peter Cibira