Príhovor v nedeľu 22.6.2014

Jer 20, 10-13

Jer 20, 10-13

Mt 10, 26-33

V období dvadsiateho storočia sa medzi mysliteľmi, okrem iného, diskutovalo o jednoduchej otázke: či máme právo do tohto sveta priviesť dieťa. Nebola to celkom otázka matiek a otcov – aj z toho dôvodu, že kde je láska, tam táto otázka vyznieva inak. Bola to otázka mysliteľov, ale nie je ťažké vžiť sa do ich východísk – dve svetové vojny, teda ukážka možností ľudskej zloby.

Ak by sme veľmi chceli, nebol by problém pridávať argumenty na podobnú diskusiu. Napr. v tomto týždni vyšla správa, že počet utečencov je najvyšší od Druhej svetovej vojny. Už 50 miliónov ľudí utieklo zo svojich domovov. Možno máme pocit, že žijeme v relatívne pokojnom svete, ale takáto správa ukazuje, že je to naopak. A nemôžeme si myslieť, že to nezatrasie svetom – minimálne to bude mať vplyv na celkovú ekonomiku, ale možno i na kultúru, spôsob života. Na juhu Talianska utečencom (pretože ide predovšetkým o Sýrčanov a Afričanov) otvárajú kostoly, kde títo prespávajú a žijú. A mohli by sme pokračovať mnohými správami, ktoré by vyzneli, že náš svet nie je dobré miesto pre deti.

Ale keď to porovnáme s prvým čítaním, zistíme, že podobné problémy boli vždy. Prorok Jeremiáš narieka nad tým, že zo všetkých strán sa na neho valí hrôza. Zo všetkých strán ho chcú zničiť. Nie preto, že by bol zlý, ale hovorí ľuďom veci, ktoré sa im nepáčia, napomína ich život. Zvláštne, že najväčšie nešťastie si pripravujú ľudia navzájom. Menej sa bojíme prírodných katastrof. Najhorší vie byť človek. Ale prorokova reč – typická pre Bibliu – sa mení. Povie: „Ale ty, Pane…“ a pokračuje v reči o tom, čo mu dáva silu, v reči o nádeji.

To je kresťanstvo. A to je aj dnešné evanjelium. Ježiš uisťuje, že sme cennejší ako vrabce na trhu (ich cena – jeden halier – akoby hovorila, že sa skoro o nič nejdená), že máme aj vlasy na hlave spočítané. Ježiš hovorí o základnej dôvere. O slobode prameniacej z úprimnej viery. Tá viera neznamená, že všetko dobre skončí, ale že Boh je, kráča s nami.

Počuli sme to už asi veľakrát. Dôležité však je, aby to nebola len slovná informácia, ale hlboké nastavenie nášho vnútra. Možno neuvidíme dobré výsledky, možno nám tie vlasy vypadajú, možno nezažijeme uzdravenie, ale vďaka vedomiu o milujúcom Bohu by sme mali mať v sebe, že Boh nás sem pozval pre niečo, že naše životy majú zmysel, že všetko je sprevádzané ním. To je základ hlbokej dôvery do všetkého, čo žijeme.

Peter Cibira, Hôrka nad Váhom, 22.6.2014

 

627 celkovo 1 dnes