Príhovor v nedeľu 23. 11. 2019

Dnešný sviatok je mladým sviatkom. Nemá ani sto rokov. To je na cirkev – v ktorej sa často vraciame do staroveku a v ktorej slávime mnohé sviatky, ktoré pochádzajú zo stredoveku – relatívne málo rokov. A keďže je to sviatok spojený s dejinami 20. storočia, teda s dejinami, ktoré si ešte vieme vybaviť, o ktorých rozprávali starí rodičia, pripomeniem okolnosti vzniku tohto sviatku.

20. storočie je na svojom začiatku poznačené vážnym krvavým konfliktom – Prvou svetovou vojnou. Na Slovensku je len málo dedín, v ktorých by nebol pamätník obetiam tejto vojny – mužom, ktorí zomreli na bojiskách alebo v ruskom zajatí. Okrem neskutočných strát táto vojna znamenala aj rozpad habsburskej monarchie – štátneho útvaru, ktorý tu bol celé storočia, teda pre ľudí vlastne od nepamäti. Všetko staré a zabehnuté akoby sa rútilo a nové vznikalo neraz v chaose. Po skončení vojny pôsobil v Poľsku pápežský veľvyslanec, ktorý sa neskôr stal pápežom Piom XI. V roku 1920 zažil v Poľsku boj o Varšavu medzi ruskými boľševickými vojskami a poľskými vojskami pod vedením maršala Piłsudského. Budúci pápež bol jediný z diplomatického zboru, ktorý odmietal opustiť Varšavu. Opustil ju na výzvu vtedajšieho pápeža, ktorý mu odkázal, že potrebuje diplomata, a nie mučeníka. Toto všetko môžeme zohľadniť, keď uvažujeme, prečo Pius XI. v roku 1926 vyhlásil sviatok Krista Kráľa. Akoby sa v tomto sviatku javilo pápežovo odmietavé krútenie hlavou: Na svete to predsa nemôže byť tak, že vládnuť bude len hrubá sila, väčšie a silnejšie vojská!

Samotný pojem Krista ako Kráľa však nezostal len náplňou sviatku, ale prešiel aj do povedomia ľudí. Keď onedlho po spomínaných udalostiach nastalo neskutočne kruté prenasledovanie kresťanov v Mexiku a v Španielsku, mnohí mučeníci zomierali s výkrikom: „Nech žije Kristus Kráľ!“ Akoby tým chceli vykričať, že nijaký tyran, nijaká ničivá moc nemá prvenstvo nad ich vnútrom.

Už tieto historické okolnosti dnešného sviatku by mohli byť dostatočné k tomu, aby sme mali nad čím premýšľať. Ale pozrime sa ešte do evanjelia (Lk 23, 35b-43). Ježiš Kristus, ktorého dnes titulujeme Kráľom, je tam zobrazený, ako zomiera na kríži. To je dobrá ukážka toho, čím Ježiš kraľoval. Ešte aj v posledných hodinách vracia dôstojnosť a nádej zločincovi, ktorý prejavil ľútosť. Ešte aj v posledných chvíľach svojho života spájal ľudí, nerozdeľoval. Použil to, čo zostalo – zvyšky ľudskej dôstojnosti. Presne ako to kedysi hovoril: „Nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí“. Toto bol princíp jeho kraľovania. Je to odkaz aj pre nás: jeho pravdu a jeho kráľovstvo nie je možné šíriť tak, že tým niekoho ubijeme a prevalcujeme. Tam, kde sú porazení a dobití ľudia, tam sa vždy postupne formuje sila k odporu. Tam nie je možné hovoriť o skutočnom pokoji.

Dnes poznáme kráľov už len z rozprávok. Ak vieme ešte o nejakom kráľovi či kráľovnej, nemá to relevantný vplyv na naše životy. A predsa sa predstava kráľa väčšiny ľudí akosi dotýka. Možno i preto, že všetci niekomu či niečomu slúžime. Nemusí to byť zlé. Môžeme byť v službe pre svoju rodinu, ale môžeme slúžiť aj predstave svojho šťastia, svojho pokoja, predstave svojej krásy, svojej dôležitosti. Nemusí to byť zlé. Ale dnešný sviatok – aspoň tak mu rozumiem ja – nám chce položiť očisťujúcu kontrolnú otázku: Akému kráľovi slúžim? Je to ten správny kráľ? Čomu venujem najviac času, myšlienok, čo pokladám za najdôležitejšie, za najsprávnejšiu cestu pre seba i pre iných?

Peter Cibira

121 celkovo 1 dnes