V tomto týždni na stredajšej audiencii hovoril pápež František o Vianociach. Pozýval predovšetkým k tomu, aby sme Vianoce neslávili len svetsky. „Ak Vianoce zostanú len pekným tradičným sviatkom, kde sme v centre my a nie On, bude to premárnená príležitosť!“
Podobné vyjadrenia počúvame každoročne a nemusia zaznievať len z úst cirkevných predstaviteľov. Do tejto kategórie vyjadrení zaraďujem aj postrehy úplne bežných ľudí – a ani nemusia vychádzať z náboženského prostredia – ktorí sa posťažujú na prehnanú komerciu spojenú s Vianocami, prehnaný hluk a stres.
Sme radi, že svet prevzal vianočné sviatky tak, že sa stali sviatkami takmer pre všetkých. Výzvy na pokoj vo svete, mier zbraní v konfliktoch, želania príjemnej rodinnej atmosféry, šťastia, pokoja… Je len dobre, že sa to z kresťanstva takto rozšírilo. Ale súčasne nechceme, aby sme zabudli na podstatu, teda na to, že slávime narodenie Božieho Syna. Aspoň my veriaci by sme na to nemali zabudnúť. Nemali by sme prekryť podstatu atmosférou.
Ale je Ježišovo narodenie skutočne také dôležité, že nám nestačí nahradiť ho prianím príjemnej atmosféry? Pripomeniem len niekoľko skutočností, ktoré Ježišovo narodenie, jeho pôsobenie a dlhodobé pôsobenie na tých, ktorí v neho uverili, zmenilo.
Zmenil sa letopočet, začali sme ho počítať od Ježišovho narodenia. To je však len kozmetická úprava, ktorá naznačuje, že pod takýmto počítaním je tušenie mnohých výrazných zmien. Tie výrazné zmeny sa týkajú človeka: kresťanstvo nás naučilo, že ľudia nie sú otrokári a otroci, ale všetci sú ľuďmi. Majú svoju hodnotu – či je to dieťa, či žena, či muž, či starý, šikovný i nešikovný… Kresťanstvo nás naučilo vidieť, že aj ľudia za hranicami nášho kmeňa či rodiny sú dôležití a aj im treba pomôcť. Kresťanstvo nás naučilo vnímať trpiacich a ponižovaných. Kresťanstvo nás naučilo vnímať vlastné kríže ako to, čo nie je bez zmyslu. Kresťanstvo rozvírilo vnímanie našej nádeje za hranice zdravia a prežitia… A tak by sme mohli pokračovať. Iste, môžeme namietnuť, že svet predsa nie je dobrý a dokonalý. Nie je. Ale vďaka kresťanstvu je tu posun viac ako výrazný. A neurobili ho len samí ľudia. Skôr sme ho objavili vďaka Kristovi. Tak ako objavujeme reč, teda, že sa vieme dohodnúť, tak ako objavujeme prírodné zákony a vieme ich potom aplikovať v medicíne, v technike…, tak nám Kristus pomohol objaviť nové zákony v ľudskom spolužití. A aj keď jeho zákony stále nevieme dostatočne aplikovať, predsa sú tu a v mnohom nás posunuli k lepšiemu.
V evanjeliu (Lk 1, 39-43) sme sledovali rozhovor Márie a jej staršej príbuznej Alžbety. Mária bola niekoľko dní po prijatí správy, že práve ona bude matkou očakávaného Mesiáša a Božieho Syna. Alžbeta sa na Máriu obrátila s otázkou: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ Chvíľu zostaňme pri tejto otázke. V našich vzťahoch sú ľudia, ktorí majú pocit istoty, že si lásku iného zaslúžia. A neraz sú prekvapení a zaskočení, keď im niekto naznačí, že to tak nie je. A sú ľudia, ktorí sa až trochu zbytočne a neprestajne pýtajú, prečo ich ten druhý miluje, nechápu to, nevedia, čím si to zaslúžili. Alžbetinu otázku si však môžeme položiť my ako ľudstvo: Čím sme si zaslúžili, že nás Kristovo narodenie posunulo? Čím si zasluhujeme Božiu lásku? Odpoveď kresťanstva je jednoduchá: Ničím. A to je jeden z najväčších prelomov kresťanstva. Učí nás o Bohu a Jeho láske k nám, ktorú si nezasluhujeme, ale ju dostávame. Len preto, že sme ľudia.
A ešte jedno zastavenie nad rozhovorom Márie a Alžbety. Alžbeta chváli Máriinu vieru. Ale čo to bolo za vieru? Mária predsa neprišla s tým, že verí v Ježiša Krista! Neprišla s tým, ako ona verí v Boha a ako vďaka tejto viere vysvetľuje svet! Máriina viera spočívala predovšetkým v tom, že povedala svoje „áno“ na spoluprácu. Nevedela, čo ju čaká. Ale chcela spolupracovať na tom, čo má priniesť ľudstvu novú nádej. A v tom je nám výzvou i príkladom.
Prajem nám, aby sme na Vianoce zažili aj peknú atmosféru. Ale aby sme sa aj nechali pohýnať k odpovedi na to všetko, čo sme dostali a dostávame.
Peter Cibira