Anglický spisovateľ a mysliteľ Gilbert K. Chesterton povedal: „Ak ľudia stratia vieru v Boha, neurobí ich to veriacimi v nič. Naopak, začnú veriť čomukoľvek!“ Ten výrok je starý už približne sto rokov, ale zdá sa, že je stále pravdivý. Uveriť čomukoľvek je nešťastné a nebezpečné. To platí nielen pri téme viery, ale celkovo. Všímam si, že približne pol roka novinári opakovane rozoberajú tému manipulovania a zavádzania informáciami, tému nedostatočnej ochrany prijímateľa informácii pred jednostrannosťami, podvrhmi a polopravdami. Kiež by sa podarilo nastaviť pravdivejší a poctivejší systém. Ale nie sem mierim.
Počuli sme dnes príbeh (Jn 20, 19-31) o apoštolovi Tomášovi. Niekedy ho voláme aj neveriaci Tomáš. On však nebol neveriaci. Mal len svoje otázky a svoje pochybnosti. Na úvod by sme mu mohli niečo vytknúť: chcel ako dôkaz vidieť a dotknúť sa. Vytknúť mu môžeme, že to predsa nie je všetko. Máme skúsenosť so starými ľuďmi, ktorí vidia niečo v miestnosti, čo tam nie je. Ide pritom o nedokrvený mozog, nie o reálnu skúsenosť. Overiť si pravdu je náročný proces, ktorý by mal byť poctivý. Nemusí stačiť, že sme niečo videli alebo cítili. Ale Tomášove pochybnosti majú v sebe aj veľa pozitívneho. Napr. pripomínajú, že ak si človek kladie vo viere otázky, tak je menšia pravdepodobnosť, že jeho viera bude len folklórom, zvykom. Ďalšia pozitívna vec na Tomášovi je, že jeho pochybnosti sa mu nestali výhovorkou ako všetko zanechať. Nestali sa akýmsi brnením, ktoré by naznačovalo, že on si veci vysvetľuje inak ako kolegovia, a tak už s kolegami a kamarátmi nechce nič mať. Tomáš bol ochotný hľadať, bol ochotný zmeniť svoj postoj. S tým súvisí tretia veľmi pozitívna vec: Tomáš neprerušil vzťahy. Aj keď mal iný názor ako apoštoli, predsa sa s nimi stretáva. Pri hľadaní pravdy bývajú blízki ľudia dôležití.
Všetko to však hovorím kvôli Tomášovmu vyznaniu: „Pán môj a Boh môj!“ Nikde inde v evanjeliách nenájdeme, že by Ježišovi niekto povedal, že je jeho Bohom. A všimnime si aj súvislosť: Tomáš to hovorí v situácii, keď vidí Ježišove rany. Ježiš bol vzkriesený, jeho telo prešlo premenou. Ale nie je to neporušené telo bábätka, ani telo atléta na vrchole kariéry. Jeho telo nesie znaky utrpenia, ktorým prešiel. To je pre nás veľmi dôležité. Ježišovo oslávené telo spojené s ranami je pre nás rušením ilúzií o svete bez rán, o dokonalých ľuďoch. Dokonalé je niečo len prvých desať minút – pokiaľ naše poznanie neprenikne trochu hlbšie. Aj keď by sme často podvedome chceli dokonalý svet a ľudí bez rán, trhlín, nedokonalostí a krížov… Nič také neexistuje. Aj keby sme niekedy podvedome chceli Boha, ktorý je nad všetkým, ktorého sa nedotýkajú rany, nebol by to kresťanský Boh, nebol by to Boh Ježiša Krista, nebol by to pravý Kristus. Bola by to ilúzia. Celými dejinami kresťanstva sa hovorí, že utrpenia ľudí, zašliapavanie a ponižovanie ľudí, všetky krivdy z hlúposti a sebectva, všetky rany sveta, sú ranami na Ježišovom tele. A je to dobre, že to takto hovoríme. Ježiš neprišiel zvestovať Boha, ktorého sa nič nedotýka. Práve naopak. Ježiš nás prišiel učiť, ako sa poctivo pozrieť na našu realitu. A ako napriek takejto realite ísť lepšou cestou, ako preklenúť všetky tie slabé miesta, ktoré ľudstvo má.
Dnes máme nedeľu Božieho milosrdenstva. Toto označenie daroval druhej veľkonočnej nedeli sv. Ján Pavol II. Je dobré si pripomenúť, že to bol muž, ktorý zažil Druhú svetovú vojnu, stratil najbližších, videl rozvrátené a ponížené Poľsko, stal sa pápežom počas Studenej vojny, kedy nikto nevedel, ako dopadne rozdelený svet… Ak si toto uvedomíme, môžeme vnímať, že jeho príklon k Božiemu milosrdenstvu nebol len ústretovým krokom k zbožnosti, ktorá sa zrodila v Poľsku. Oveľa viac môžeme vidieť, že je to odkaz: Bez milosrdenstva by sme neprežili! Bez milosrdenstva by sme nedokázali prekonať rany, ktoré sú zasiate medzi ľuďmi!
Vrátim sa však ešte k Tomášovi. Jedna teória hovorí, že nemohol uveriť v Ježišovo zmŕtvychvstanie kvôli kolegom apoštolom. Počuli sme dnes, že im sa Ježiš zjavil už o týždeň skôr. A počuli sme, že ich poslal prinášať pokoj cez odpustenie, cez správnu aplikáciu milosrdenstva. A aby mali v sebe pokoj. Ale Tomáš ich nenašiel toto robiť. Našiel ich za zatvorenými dverami. Možno skutočne nemohol uveriť, keď nevidel, že by ich zážitok spred týždňa s nimi pohol.
My si dnes pripomíname Tomáša i Božie milosrdenstvo nie preto, aby sme o tom hovorili, ale aby sme sa aj my pokúšali prinášať pokoj milosrdným a múdrym preklenutím krívd a rán.
Peter Cibira