Príhovor v nedeľu 23. 6. 2019

„Túto zem sme si prepožičali od budúcich generácií.“ To je výrok, ktorý používajú environmentalisti. Je to výrok, ktorý sa mi páči, a preto ho dnes opakujem. Je to výrok o našom dedičstve – aj keď tam toto slovo nie je použité – a o tom, čo by mali zdediť ľudia po nás.

Keď človek pamätá na to, že je dedič a že po ňom by malo dedičstvo zostať zušľachtené, má to svoj význam. Často sa totiž sami staviame do centra celého sveta, chceme byť pánmi všetkého. A to nebýva osožné.

V dnešnom druhom čítaní (Gal 3,26-29) písal apoštol Pavol tiež o dedičstve. Samozrejme, trochu inak, s iným zameraním. U neho sa reč o dedičstve spája s rovnosťou ľudí. Píše, že niet rozdielu medzi Židom a Grékom, medzi slobodným a otrokom, medzi ženou a mužom… V tých časoch to bola veľmi odvážna a prekvapujúca reč. Počas Pavlovho života sa nezmenili systémy, nezrušilo sa otroctvo, žena stále mala iné miesto ako muž. Ale Pavol to mohol napísať vzhľadom na vnútorné postoje vo vnútri komunity, ktorá uverila. Tam sa menil prístup. Aj keď vonkajšie okolnosti zostávali, vo vnútri komunity veriacich mal aj otrokár pozerať na otroka ako na brata, rovnako príslušník iného národa na cudzinca, muž na ženu. Bol to obrovský posun. A my to môžeme označiť ako dedičstvo viery v Ježiša Krista.

V evanjeliu (Lk 9, 18-24) sme počuli Ježišovu otázku, za koho ho pokladajú ľudia. A po nej druhú, adresovanú na apoštolov, za koho ho pokladajú oni. Prvé odpovede Ježiš nijako nevysvetľoval a nekomentoval. Určite ste sa už stretli so zamyslením sa nad týmto evanjeliom v duchu toho, že tá druhá otázka je adresovaná každému z nás. Teda my dostávame otázku od Ježiša: „Za koho ma pokladáš?“ Nie je to zlý smer uvažovania. Aspoň občas je dobré túto otázku si položiť i zodpovedať.

U dánskeho filozofa 19. storočia Sorena Kierkegaarda som sa však stretol s myšlienkou, že každý človek je konfrontovaný s Kristovou osobou. Pýtal som sa sám seba, či je to možné. Je s Kristom a s jeho posolstvom konfrontovaný aj človek, ktorý o kresťanstve nevie, alebo v ňom nebol vychovávaný, alebo ho odmietol? Ak si my v chráme kladieme otázku, kto je pre nás Kristus, tak je to zrozumiteľné. Ale čo s tým majú ľudia vonku? Uvedomil som si však, že každý z nás niekde stojí. Stojí na nejakej pozícii, na nejakom brehu, teda zastáva určité názory. Ježišov život a jeho učenie vytvorilo v dejinách brehy, ktoré nie je možné len tak ľahko prehliadnuť. Ježišovo učenie rozdelilo ľudí napr. podľa toho, ako pozeráme na zmysel života; či je pre nás život zmysluplný len vtedy, keď sa plnia naše predstavy a prežívame šťastie, alebo aj vtedy, keď nesieme kríž, teda či vieme dúfať, že zmysel presahuje naše vlastné uspokojenie. Iný okruh delenia na základe Ježišovho života je medzi milosrdenstvom a odsúdením. Teda, či je človek presvedčený, že ozdravujúce pre svet je správne milosrdenstvo, alebo – naopak – odsúdenie a ničenie všetkého, s čím nesúhlasíme. Kristus priniesol iný pohľad na rozdelenie medzi naším a cudzím – učil vidieť bratov nielen vo vlastnom tábore, ale aj za hranicou vlastných. Priniesol pohľad na slobodu, ktorá nie je svojvôľou, ale zjednotením sa s Najvyšším Dobrom. A tak by sme mohli pokračovať. V takomto duchu je vlastne pred každým človekom otázka, kde stojí, k čomu sa hlási. A vôbec pri týchto postojoch nemusíme spomínať Ježišovo meno. Sme konfrontovaní s tým, ako pozeráme na správnu cestu pre svet a pre ľudí.

A tu chcem skončiť. Mohli by sme to dlho rozoberať, pripomínať, že verbálne hlásenie sa ku Kristovi ešte nemusí znamenať osvojenie si jeho postojov, mohli by sme hovoriť o tom, ako je potrebné znova a znova sa konfrontovať s tým, čo je správne a čo je Kristovo. Ale snáď stačí, ak si pripomenieme, že aj my sme dedičmi. Okrem života a priestoru preň sme zdedili aj Kristovo posolstvo. Ako to s týmto dedičstvom dopadne, záleží aj na nás.

Peter Cibira

162 celkovo 1 dnes