Pápež František vie neraz veľmi prekvapivo pomenovať situáciu. A tak prekvapivo komentuje aj evanjelium, kde Ježiš hovorí o Dobrom Pastierovi, ktorý nechá deväťdesiat deväť oviec a hľadá jednu: pápež hovorí, že dnes je situácia opačná – tá jedna je doma a deväťdesiat deväť potrebuje, aby boli hľadané. Iste, pápežove slová nie sú hrou o číslach, ale vieme pochopiť, ako vidí situáciu dnešného sveta. Niečo podobné mám z jedného komentára pri sčítaní ľudu v roku 2011. Bola tam aj veľmi diskutovaná kolónka náboženskej príslušnosti. Jeden z komentárov hovoril, že najpočetnejšia náboženská skupina na Slovensku tam nie je uvedená: odchádzajúci katolíci. Tiež to nie hra o číslach, ale naznačenie jedného pohľadu – len dosť pravdepodobného.
Sme skutočne v takej kríze? Asi áno. Nepotrebujeme na to slová pápeža ani komentáre v novinách. Stačí sa pozrieť do rodín a vieme, že problém odovzdania viery tu skutočne je a je veľký. Rodiny, kde sa darí bez problémov odovzdávať vieru všetkým deťom sú skôr výnimkou.
Prečo je to tak, teda prečo sú veľmi často ľudia na odchode, na to je veľa odpovedí, ale ani jedna nie je celá. Pod odchody sa podpisujú mnohé aféry a kauzy, ktoré, žiaľ, sú súčasťou našej dnešnej cirkvi, podpisuje sa pod ne nedostatočné vysvetľovanie a porozumenie, nedostatok vedomia dôležitosti viery v živote, veľká ponuka iných aktivít a zamestnanie človeka, ale niekedy aj len jednoduchá lenivosť.
Dnes sme počúvali o odchode, resp. o možnom odchode aj v prvom čítaní (Joz 24, 1-2a.15-17.18b), aj v Evanjeliu (Jn 6,60-69). Jozue dáva svojmu ľudu na výber, pretože sa im zdá zrazu ľahšie prispôsobiť sa božstvám, ktoré sú na novom území, ako sa hlásiť k Bohu, ktorý ich sprevádzal z Egypta. V Evanjeliu sa hovorí o učeníkoch, ktorým sa Ježišova reč zdala tvrdá a nepochopiteľná a odchádzajú od neho. Iste, žiť sa dá, aj keď si ľudia vyberú iné cestu ako nasledovať Boha. Viera sa pritom nedá stratiť ako peňaženka – teda že zostane vedomie, čo všetko sme tam mali, a zostane hľadanie. Viera sa stráca nenápadne, tak, že sa niečo iné dostane na najdôležitejšie miesto nášho života. Potom je otázkou, kam nás iné božstvá (či sú to peniaze, zábava, sláva…) privedú, teda ako postupne zmenia naše životy.
Treba však zdôrazniť, že ak rozprávame o ľuďoch, ktorí odchádzajú od viery, a o ľuďoch, ktorí si ju udržujú, nie je to rozprávanie o tom, kto je lepší a kto horší. Ani pri Ježišovi nevieme, či zostali len lepší. Veď tam zostal aj Judáš. Delenie na dobrých a zlých je iné delenie, to nie je rozdelenie na veriacich a neveriacich.
Keď od Ježiša odišli ľudia, dalo by sa povedať (bez delenia na dobrých a zlých!), že nezvládli základnú školu. Boli pri Ježišovi pokiaľ mali nádej, že dostanú lacnejší chlieb a teda aj to, čo chcú. Ako náhle chcel Ježiš od nich, aby začali chápať, aby sa stali spolupracovníkmi, teda ako náhle chcel akýsi prechod na strednú školu, to už nezvládli.
Apoštoli zostali, to však neznamená, že Ježišovi rozumeli, neznamená to, že boli v tej chvíli dobrými žiakmi. Len zostali. Peter však hovorí za všetkých niečo dôležité: „Ku komu by sme išli? Ty máš predsa slová večného života.“ Akoby chcel povedať, že aj keď nechápu, tušia, že Ježišovi ide o niečo viac, ako len prežiť a mať chlieb. Tušili, že život potrebuje mať aj ducha, hlbší zmysel.
Možnosť odísť je veľkou výsadou slobodnej vôle, ale aj veľkým pokušením. Sme slobodné bytosti a sami si môžeme vybrať, kam nasmerujeme svoje životy: či k tomu, aby sme boli teraz spokojní, alebo k tomu, aby sme spolupracovali s Duchom, ktorý je Darcom života.