Čo si o nás iní myslia a čo o nás hovoria, to neraz zaujíma aj nás. Pritom však vieme, že niekedy je to lepšie nevedieť. A dozvedieť sa to – to môže pôsobiť veľmi zraňujúco.
Ale Ježiš v dnešnom evanjeliu takéto otázky položil (Mt 16, 13-20). A tiež dostal aj mnoho domotaných odpovedí. Ale aj jednu, ktorú pochválil.
Z hľadiska dejín cirkvi je dnešná perikopa evanjelia veľmi dôležitá. Je tam naznačený Petrov primát, na ktorý sa odvolávajú pápeži, sú tam výroky o Ježišovi používané dodnes. Je tam tiež veta, čo je ako slamka, ktorej sa chytá topiaci sa: „Cirkev ani pekelné brány nepremôžu“.
Vráťme sa však k výrokom o Ježišovi. Apoštol Peter správne odpovedal, že Ježiš je „Mesiáš, Syn živého Boha“. Táto krátka Petrova odpoveď má vlastne dve časti. „Ježiš je Mesiáš“ – toto bolo zrozumiteľné pre Izraelitov. Očakávali Mesiáša. Ale ak chceme tomu porozumieť my, musíme dlho vysvetľovať, že čakali vodcu, ktorý vytvorí nové pomery na svete, ktorý vyzdvihne ich národ z ponižujúcej situácie, ktorý prinesie právo na zem… Výpovedi „Ježiš je Syn živého Boha“ zase asi lepšie rozumeli vtedajší pohania. Označenie „boží syn“ bolo u nich pre toho, kto je oveľa vznešenejší ako všetci králi a kniežatá. Ale aby sme tomu rozumeli my, opäť by sme potrebovali dlhé vysvetľovanie.
Skúsme si teda pomôcť titulmi, ktoré sa spojili s Ježišovým menom hlavne v stredoveku: „Spasiteľ, Vykupiteľ, Záchranca…“ Aj tieto tituly poznáme a používame ich. Ale dnes tiež potrebujú vysvetľovanie. Seba samých vnímame ako emancipovaných ľudí, nie sme otroci; sme ekonomicky, technicky a technologicky emancipovaní. Načo teda je pre nás vykúpenie, čo by pre nás mala znamenať záchrana?
Tým všetkým len upozorňujem na to, že tieto termíny bude potrebné nanovo preložiť. Nájsť termíny, ktoré sú pre dnešného človeka zrozumiteľnejšie, bližšie a osožnejšie. To však nie je jednoduché. Používať termíny a definície je jedna vec. Či však znamenajú niečo pre náš život, či ho rozjasňujú, to je druhá vec.
Spoločným menovateľom všetkých spomenutých termínov o Ježišovi je premena. A tu je snáď trochu prienik aj k nám. Áno, sme v mnohom emancipovaní. Ale premenu stále potrebujeme. Možno práve preto, že sme emancipovaní ekonomicky a technologicky, veľmi potrebujeme kultiváciu srdca – teda viac spolucítenia, citlivosti na druhého, nesebeckosti… Sem – do takejto kultivácie srdca – by malo vyúsťovať, že Ježiš pre nás niečo naozaj znamená, že to nie sú len slová.
Mám k tomu príbeh. V tomto týždni bolo 30. výročie úmrtia Josefa Zvěřinu. Označujú ho za najväčšieho českého teológa 20. storočia. Jeho život však vôbec nebol príbehom univerzitného mysliteľa z nejakej pracovne. Už počas protektorátu sa ako nepohodlný kňaz dostal do internácie. To však nebolo všetko. Po zmene režimu na socialistický si odsedel 14 rokov v tvrdej base so všetkým zlým, čo k tomu patrilo. Keď sa odtiaľ dostal, bol akýmsi potulným učiteľom. Viedol skupinky ľudí po celom Československu, čím vytváral akúsi utajenú univerzitnú sieť. Najbližšia skupina, o ktorej viem, bola v neďalekých Piešťanoch. Ľudia, ktorí na Josefa Zvěřinu spomínajú, dokumenty, ktoré sú o ňom natočené, opakujú základné svedectvo: bol to človek vnútornej slobody, radosti a humoru, hľadajúci pravdu a lásku. Rovnaké posolstvo môžeme nájsť v knihách, ktoré po sebe zanechal. Všade je spojenie slobody, hľadania pravdy a lásky, radosti. Pridajme k tomu, že v jeho časoch sa cirkev vnímala – predovšetkým kvôli útlaku režimom – ako umierajúca. Človek, ktorý po 14 rokoch vyšiel z kriminálu a bol v takejto spoločenskej situácii, nehlásal skepsu, nenávisť, opovrhnutie či pomstu. Naopak. To je pre mňa príklad kultivácie srdca skrze vieru.
Dnes sme počúvali v evanjeliu aj o cirkvi, že bude postavená na skale Petrovej. Pridám teda na záver citát od Josefa Zvěřinu o cirkvi: „Cirkev je tam, kde hriešny človeky koná ako vykúpený.“ Aj takto sa dá opísať spomínaná kultivácia srdca, i to, kto by mal byť pre nás Kristus a čo by mal spôsobovať na našom živote.
Peter Cibira