Príhovor v nedeľu 24. 6. 2018

Narodenie Jána Krstiteľa

Približne pre pätnástimi rokmi skupina učiteľov zo Záhoria navrhla projekt, ako lepšie učiť dejepis. Dôraz v ich projekte bol na rozprávaní sa rodičov s deťmi o historických drobných artefaktoch okolo nich. Nemuselo ísť o nič výrazne historicky cenné. Možno len o studňu, ktorú vykopal prastarý otec, možno o sochu na námestí, o najstaršiu chalúpku v dedine… Zmysel projektu spočíval v presvedčení, že je ťažké učiť deti o historických faktoch a súvislostiach celého sveta, pokiaľ nenadobudli vzťah k tomu, čo je vedľa nich. Až na základe takéhoto vzťahu je možné dúfať, že sa naučia aj historické údaje o európskych a svetových dejinách.

Pripomínam to pri príležitosti sviatku sv. Jána Krstiteľa. Ježiš ho označil za najväčšieho proroka Starého zákona. A práve fakt, že proroci patria do našich dejín – do dejín židovstva a kresťanstva – je dôvodom na zmienku o vzťahu k histórii. Prorocká línia je tu neodmysliteľná.

Keď sa povie „prorok“, najčastejšie si asi predstavíme niekoho, kto predvída budúcnosť. A skutočne, v prorockých rečiach nájdeme predpovede zajatia, predpovede vyslobodenia a mnoho podobných slov. Proroci predpovedali aj budúcnosť. Ale to nebola ich najdôležitejšia prorocká služba. Proroci boli predovšetkým ľudia, ktorí varovali, napomínali, navracali ľud na správnu cestu. Na cestu vernosti pravému Bohu. Nebývali zväčša príjemní. A mnohí z nich zaplatili za svoju službu životom.

Prorockú úlohu máme vo svojom náboženstve. A v konečnom dôsledku aj v kultúre, ktorú toto náboženstvo vytvorilo. Môžeme to povedať aj tak, že máme vo svojich „kultúrnych génoch“ zakódovaný kritický prvok.

Sú ľudia, ktorí sa ráno prebudia a hneď vedia skritizovať všetkých a všetko. A skutočne sa všetko dá napadnúť a skritizovať. Najmä vtedy, ak človek nemá uzdu na jazyku a je takej povahy. Ale je to extrém.

Iným extrémom je – a pokladám ho za vážnejší – že si medzi blízkymi nevieme poskytnúť spätnú väzbu. A nevieme ju ani počúvať.

Nechcem to teraz riešiť. Skôr ponúkam možnosť trochu sa pozrieť na fenomén proroctva a kritiky u prorokov. V prvom čítaní sme počúvali text (Iz 19, 1-6) od veľkého proroka Starého zákona Izaiáša. Prirovnával sa k dobre zhotovenému šípu, ktorý je pripravený na výstrel. K šípu, ktorý si Boh uložil do svojej brašny na šípy. Ale potom priznáva, že k nemu hovoril Boh. A povedal mu, že nestačí byť šípom, ktorý zasiahne do čierneho. Nestačí byť tým, ktorý trafí boľavé miesto. Boh mu povedal, že ho urobí svetlom národov. A to je niečo iné ako triafať – hoc aj správne – miesta na odstrel. U Jána Krstiteľa nájdeme tiež veľa výrokov, ktoré sú ako ostré šípy. Napr. pomenoval svoj národ, že je ako hadie plemeno. A tiež, že sekera je priložená na korene stromov. Teda vyhrážal sa, že prichádza čas rúbania a sekania. To ale nie je najdôležitejšie proroctvo, ktoré povedal. Najdôležitejším bolo, že ukázal „hľa, Baránok Boží“ na Krista. Povedal, že až po ňom prichádza ten, „ktorému nie je hoden rozviazať remienok na sandáloch“. Ukazoval na svetlo, na to, čo treba nasledovať. Nebol len šípom, sekerou, človekom budiacim des.

Kritika je dôležitá. Hlavne konštruktívna kritika. Bez nej by sme ťažko vyrástli a ťažko pokročili. Ale dôležitejšie je, že sme pozvaní ukazovať svetlo, osvetľovať dobrý chodník. A premýšľať nad Ježišovým posolstvom ako nad takým, ktoré nám chce priniesť svetlo do našich životov.

Peter Cibira