Príhovor v nedeľu 24. 7. 2016

Počuli sme dnes v prvom čítaní o hroziacej veľkej katastrofe v mestách Sodoma a Gomora (Gn 18, 20-32). A potom v evanjeliu Ježišovu reč o modlitbe (Lk 11, 1-13). Pokúsim sa obe témy spojiť, ale najprv ešte rozšírim spomenuté texty o príbeh Noema, ktorý bol pri potope sveta.
Noemovi dáva Starý Zákon tie najlepšie vysvedčenia. Hovorí o ňom, že to bol človek, ktorý kráčal s Bohom. Bol spravodlivý a hoden záchrany uprostred zvrhlého pokolenia. Predsa sa na sklonku jeho života vyskytuje zvláštna vec – Noe sa opil a jeho synovia sa za neho hanbili. S odvrátenou tvárou prikryli jeho nahotu. Táto udalosť u tak vychváleného človeka zaujala mnohých, ktorí čítali Písmo. Z postrehu rabína preberám premýšľanie o tomto človeku a jeho poslušnosti voči Bohu (rabín Jonatan Sachs, in: Vácha, M. O.: Neumělcům života). Noe bol skutočne poslušný, poslušný tak, že to stojí za sklonenie sa pred ním. Keď ho Boh informoval, že sa chystá zničiť ľudstvo (okrem jeho rodiny) a že má vybudovať koráb, Noe poslúchol. Biblia nešetrí riadkami pri opise toho, aký to mal byť koráb. A Noe poslúchol. Keď ho Boh žiadal, aby zhromaždil zvieratá do korábu, poslúchol. Keď mu Boh povedal, že má nastúpiť, nastúpil. Potom prišiel dážď a oni sa plavili a plavili. Poslúchol, keď mu Boh prikázal vypustiť krkavca, aby sa presvedčili, či už voda opadáva. Krkavec sa vrátil. Noe vypustil holubicu, ktorá sa tiež vrátila. A potom ďalšiu, ktorá už priniesla zelenú ratolesť, náznak toho, že sa vracia život na zem. A posledná holubica sa už nevrátila. Potom, podľa príkazu, vystúpil Noe a jeho rodina z korábu. Jeho poslušnosť je skutočne pozoruhodná, ale stojí ako protiklad proti tomu, čo sme počuli v dnešnom čítaní o Abrahámovi. Abrahám, keď sa dozvedel o budúcej skaze Sodomy a Gomory (a neboli to jeho príbuzní), snaží sa o hľadanie iných riešení. Upriamuje Božiu pozornosť na spravodlivých a vyjednáva od päťdesiatich až po desiatich. Aj Abrahám bol pritom poslušný. Až nám môže vyvolávať zimomriavky, ako poslúchol, keď mal ísť obetovať svojho syna Izáka. Ale k tej poslušnosti sa u neho pridáva aj otvorenie úst na obranu spravodlivých, aj hľadanie iných riešení. To Noe neurobil. A za otca viery tak u židov ako u kresťanov je považovaný práve Abrahám, nie Noe.
Z tohto sa pokúsim prejsť k evanjeliu. Počuli sme o Ježišovom návode na modlitbu. Najprv si všímam, že ho učeníci prosili, aby ich naučil modliť sa. Už to je zvláštne. Patrili predsa k Izraelitom, kde sa deň bežne predeľuje modlitbou, kde sa recitujú žalmy spamäti. Vedeli sa teda modliť! Prečo teda žiadali od Ježiša túto službu? Ponúka sa základná odpoveď, že vnímali, ako sa Ježiš zo svojich modlitieb vracia iný. Možno by povedali, že niečo z neho vyžarovalo, že niečo z neho cítili. A Ježiš skutočne potvrdil, aby sa modlili. Jeho slová o klopaní, hľadaní, prosení sú jednoznačne slová potvrdzujúce význam modlitby. Sú pozvánkou k modlitbe s dôverou v dobrotu Boha, ktorý nám nedáva namiesto ryby hada. Sú pozvánkou k vytrvalej modlitbe. To však neznamená, že máme neprestajne odriekať znova a znova Otčenáš. Skôr to znamená modliť sa v duchu Otčenáša. Tam je totiž dosť zreteľne vidieť, že okrem vecí, od ktorých závisí náš život – chlieb i odpustenie – je potrebné nastavovať sa v modlitbe na to, čo je Božie, na Božie videnie, na Božie kráľovstvo (posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa). Modlitba je nielen prosbou o to, čo potrebujeme, ale premieňa (má premieňať) aj modliaceho sa. A zdá sa mi to veľmi dôležitá podmienka skutočnej modlitby.
A tu je spojitosť s Abrahámom. Jeho viera ho premenila, aby vedel otvoriť ústa na obhajobu iných, aby hľadal iné cesty riešenia. Na rozdiel od Noema sa o to aspoň pokúsil. Jeho viera ho premenila na človeka, ktorý nečaká, že Božie kráľovstvo padá z neba, ale musí sa oň pričiniť. Nečaká na príkaz, kedy treba vyjsť z korába, ale zdrvenú zem sa snaží aj svojím pričinením pretvárať na priestor pre život. Podobne by nás modlitba mala pretvárať na ľudí, ktorí vidia, čo treba robiť, ktorí sa chcú pričiniť o to, čo chce Boh. Ktorí to chcú dobre pochopiť a podľa toho konať.
Pokúsim sa to celé zhrnúť výrokom do sv. Terézie z Avily. Svojím spolusestrám v kláštore hovorila, aby nevolali „diabol, diabol“, ale aby namiesto toho volali „Boh, Boh“! Ten rozdiel asi vnímame. Nechcela, aby sa utiahli pri pohľade na zlo do svojich korábov a čakali na pomoc zvonka. Ale skôr aby sa nastavili na otvorenie dverí pre vstupovanie Boha do sveta, ktorý nie je nikdy ideálny. Nech sem vstupuje Boh a to cez nás i naše konanie. Nie cez naše vyplašenie sa a utiahnutie sa.
Peter Cibira

573 celkovo 1 dnes