Príhovor v nedeľu 25.10.2015

Vypočuli sme si príbeh slepca, ktorý sa dovolal svojho uzdravenia a potom kráčal s Kristom (Mk 10, 46-52). Pri tomto príbehu je viac ako inokedy dobré vedieť, kde je umiestnený z hľadiska celého Markovho evanjelia. Je to totiž posledný zázrak pred vstupom do Jeruzalema, ale nie je na mieste spolu s inými uzdraveniami. V minulé nedele sme počúvali state, ktoré tomuto rozprávaniu predchádzajú: dvaja z apoštolov nepochopili, o čo Ježišovi ide, a žiadali si výsostné postavenie po Ježišovej pravici a ľavici; predtým prichádza k Ježišovi mladý, úspešný a bohatý muž, ktorý sa pýta, čo má robiť, ale nakoniec odišiel smutný… Teda príbeh o Bartimejovi je súčasťou rozprávania o nasledovaní Ježiša, nie o samotnom fyzickom uzdravení. A to nám pomôže vnímať, čo chce príbeh povedať.

V prvom rade si môžeme všimnúť zvláštnu symboliku: Bartimej kričí na Ježiša. Jeho veta „Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou“, by stála za samostatný rozbor. Ale skôr si všimnime, že tí, ktorí bránia, aby sa jeho krik dostal k Ježišovi, boli ľudia okolo Ježiša, možno dokonca samotní apoštoli. Tí blízki sa teraz stali prekážkou, bariérou medzi Bartimejom a Ježišom.

A ja k tomu len pripomeniem, že to veľmi často pripomína situáciu, kedy tí, ktorí si myslia, že rozumejú viere, že sú blízki Bohu, sa stávajú prekážkou pre ostatných. A je to dosť často. Pravdepodobne najčastejší ateizmus, s ktorým sa môžeme stretnúť, je odmietanie predstáv o Bohu, ktoré sú zlé. Predstavy o Bohu si tvoríme predovšetkým na základe svojich skúseností s ľuďmi a s ich názormi. A tak sa niekto odvoláva na kňaza, ktorý zle reagoval, iný na kňaza, ktorý nereagoval, iný na to, čo ho učila babka, a on pochopil, že to takto nefunguje, iní hovoria, že Boh ich nezachránil, keď to potrebovali (a ak je, tak ich mal predsa zachrániť!)… A tak si mnoho ľudí povie, že teda Boh nie je, že neveria. Pritom odmietajú vlastne svoju predstavu Boha, ktorá bola falošná.

Symbolika ľudí, ktorí tvorili bariéru medzi Bartimejom a Ježišom, tiež pripomína situácie, keď sa niekto v mene pokoja domáha umlčania tých, ktorí kričia o pošliapaní človeka, pošliapaní ľudských práv, ktorí kritizujú, vyzývajú k zmene. Poznám tie situácie, keď ľudia nechcú v kostole počuť o podobných veciach. Hovoria o tom, že si tu chcú oddýchnuť, iní chcú zažiť peknú liturgiu, pekné spevy, stretnutie s kamarátmi. To všetko sú cenné veci. Ale na to, aby sme sa nechali preniknúť aj kresťanskými hodnotami, je dôležité, že nás občas aj niekto vyruší a volá po spravodlivosti, po pomoci, po súcite.

Všimnime si Bartimejovu odpoveď na zahriaknutie: kričí ešte hlasnejšie! Stáva sa tým inšpiráciou a tiež symbolom ľudí, ktorí sa nevzdali. Ktorí cítia, keď je Boh predstavovaný falošne a nedostatočne, a oni sa predsa nevzdali vo svojom hľadaní. Ktorí vnímajú to, čo má byť inak, a nevzdávajú sa ani vtedy, keď sú osamotení.

Je dobré, že od počiatku sa cirkev (prvotné spoločenstvo) identifikovala so slepcom, nie so zástupom (hoci v ňom možno boli aj apoštoli). Je to dobré preto, že pravda nie je jednoduchá, hľadanie Boha a jeho nasledovanie tiež nie. Ironicky sa hovorí, že na Slovensku všetci rozumejú politike, futbalu a náboženstvu. Identifikovať sa s Bartimejom je uvedomovať si, že na zložité otázky (ani vo svete, ani v našej spoločnosti, ani v našich rodinách, ani v našej duši) nie sú zjednodušené a príliš isté odpovede na mieste. Správne vidieť je náročné. Ale potrebné. A hľadáme to vždy znova, keď sa snažíme poctivo porozumieť Biblii i životu.

Peter Cibira

621 celkovo 2 dnes