Jedna z motivačných rád hovorí, že ak chceme, aby ľudia vyplávali na more, nemáme im dať dosky, sekeru, klince, smolu a plachty, ale máme v nich vzbudiť veľkú túžbu vyplávať na more. A skutočne to tak býva: tam, kde je veľká túžba, tam sa zväčša aj nájde cesta a dostavia sa výsledky.
Dnešný sviatok Krista Kráľa pôsobí na mňa podobne ako motivačná výzva. Nehovorí, že Kristus ako kráľ nám všetko zabezpečí, že zriadi dokonalé kráľovstvo. Ale skôr pozýva, aby sme napriek všetkému, čo nie je dokonalé, predsa boli Jeho.
Zmysel sviatku celkom slušne vystihujú samotné dejinné okolnosti, za ktorých sviatok vznikol. Preto ich pripomeniem. Sviatok Krista Kráľa zaviedol pápež Pius XI. v roku 1925. Bolo to obdobie po rozpade monarchií a kráľovstiev. Ak králi niekde zostali, tak ich moc v súčasnosti je len symbolická. Prestalo teda fungovať to, na čo bol svet po celé stáročia zvyknutý. Súčasne sa však rodili a rozrastali totality: v Taliansku fašistická, v Nemecku nacistická, v Rusku komunistická. Do takejto novej a súčasne zmätenej doby zaviedol pápež dnešný sviatok. Mohli by sme povedať, že ako upomienku, upozornenie na to, komu by sme mali patriť.
V dnešnom evanjeliu (Jn 18, 33b – 37) stojí Ježiš pred skutočne mocným človekom tej doby – pred Pilátom. Pilát mal politickú i vojenskú moc. Mohol Ježiša prepustiť, mohol ho dať aj ukrižovať. Ježiš sa mohol v dialógu s ním odvolávať iba na pravdu. A vyznieva to ako skutočne slabé odvolávanie sa, ktoré nestačilo – Pilát Ježiša vydal na ukrižovanie. Tento rozhovor je pripomienkou situácií, v ktorých stojí oproti sebe moc a pravda. Veľmi často sa mocný môže pohrávať, on rozhoduje, on nemusí vziať do úvahy argumenty druhého… A keď hovorím o mocných, nemyslím len na tých, ktorí sú na riadiacich pozíciách. Myslím na všetky tie situácie, v ktorých chceme všetko riešiť len technologicky, zmenou vonkajších podmienok… To všetko sú prejavy moci. Ale bez načúvania pravde môžu neraz ublížiť.
K dnešnému sviatku a k jeho podstate sa mi veľmi prihovára citát od súčasného dalajlámu. Povedal: „Planéta nepotrebuje viac úspešných ľudí. Planéta zúfalo potrebuje viac mierotvorcov, liečiteľov, reštaurátorov, vyprávačov a milujúcich všetkého druhu!“ A ja sa pridávam k tomu, že skutočne to celá planéta zúfalo potrebuje. Aj keď sa zdá, že víťazia mocenské riešenia, úspechy a technológie, bez láskavých, liečiacich a mier vytvárajúcich ľudí je to všetko málo.
Peter Cibira