Príbeh Abraháma, ktorý mal obetovať svojho syna (Gn 22, 1-2. 9a. 10-13. 15-18), je pre naše uši asi dosť náročný. Náročná je už prvá veta: „Boh skúšal Abraháma.“ Potrebuje nás Boh skúšať? Ak nad tým začneme premýšľať, rýchlo prídeme k tomu, že nepotrebuje. Nám sa niektoré situácie v živote môžu zdať ako skúšanie, ale o Bohu sme presvedčení, že nás predsa pozná, nepotrebuje nás skúšať. Možno by bolo lepšie povedať, že Boh bol pri tom, keď sa Abrahám zoceľoval, keď cez skúšky života dozrieval.
Aj samotný princíp ľudských obiet je pre nás nepochopiteľný a nevieme si predstaviť, že by to Boh chcel. Aj keď na prvé počutie by sa mohlo zdať, že Boh takúto obetu od Abraháma chcel, v duchu rabínskej a kresťanskej tradície je potrebné pripomenúť, že tento príbeh sa chápe ako zákaz ľudských obiet. Boh ich nechce. Abrahám žil obklopený kultúrami, kde sa ľudské obety praktizovali. Boh však Abraháma zadržal. V náboženstve, ktoré Abrahámom začalo, sa nič také ako ľudské obety nerobilo a nerobí.
V príbehu však nejde len o opísanie takéhoto dôležitého historického zlomu. Predovšetkým je tu vykreslená Abrahámova viera. Viera, ktorá zďaleka neznamenala len systém poučiek alebo len holý racionálny súhlas s existenciou Boha. Abrahámova viera by sa dala popísať ako absolútne spoľahnutie sa na to, že Boh to s nami myslí dobre. Spoľahnutie sa aj v takom prípade, ak už nestačí ľudská logika, ak si človek nevie vysvetliť, čo sa mu to v živote deje.
A posledná poznámka k Abrahámovej obete – je to príbeh, ktorý v prenesenom zmysle prežívame mnohokrát. Niektoré putá musí človek obetovať, musí ich „položiť na oltár“, zriecť sa svojich riešení. Niektoré skutočnosti musíme len prijať. Všetci vieme, že to nebýva jednoduché. Ale príbeh Abraháma môže byť dobrým podkladom na takúto meditáciu nad našimi životmi.
Z tohto prejdem k evanjeliu (Mk 9,2-10). Aj to bol príbeh, ktorý si tiež nevieme dostatočne vysvetliť. Tradícia západnej cirkvi v ňom kladie dôraz na vysvetlenie Ježišovej smrti a na posilnenie apoštolov, pretože o niekoľko dní zažijú Ježišovo zomieranie. Tradícia východnej cirkvi kladie dôraz na Božiu slávu, ktorá sa zjavila na Ježišovi, teda na jeho spolupatričnosť s Bohom, na jeho božstvo. Nepôjdem však ani jedným z týchto smerov uvažovania. Zastavím sa pri jedinej vete. Pri Petrovej vete: „Pane, dobre je nám tu, postavme tri stánky…“ Petrovi bolo dobre. Jeho vetu by sme mohli označiť za akýsi pokus zabývať sa, usadiť sa v príjemnom. To je však tak trochu pokušenie. Ježiš jeho ponuku neprijal. To preto, že to tak v živote nefunguje. Nie je možné sa natrvalo ubytovať v šťastí, aj keď by sme si to priali. A je akýmsi pokušením predstavovať si život len z takejto príjemnej pozície. Nemecký teológ Johann Baptist Metz formuloval otázky: Bolo izraelskému národu s jeho Bohom vždy dobre? Bolo Ježišovi s jeho Bohom vždy dobre? Odpoveď je jasná: nebolo. Náboženský princíp sa netají tým, že život býva aj náročný. Chceme ho pekný, chceme ho šťastný, ale nepodliehame ilúzii, že môže mať len túto jednu tvár.
Pri opise stvorenia sveta je po každom dni refrén. Boh sa po každom dni pozrel na svoje dielo a vždy konštatoval: „Bolo to dobré.“ Keď sa pozrel na svoje dielo na konci šiesteho dňa, keď stvoril človeka, konštatoval: „Bolo to veľmi dobré.“ Nehovorí o šťastí, o šťastnom diele, ale o dobrom diele. Pritom vieme, že to dielo vie byť aj drsné, ale napriek tomu je dobré. I to môže byť výzva pre naše životy. Prvotným cieľom môže byť, aby to boli dobré životy. Aj vtedy, keď je nám príjemne, ale aj vtedy, keď si vyžadujú námahu.
Peter Cibira