Príhovor v nedeľu 26. 11. 2017

Slávime dnes slávnosť Krista Kráľa. Na začiatok pripomínam, že Ježiš sám si takýto titul nedával. Pred Pilátom pripustil, že jeho kráľovstvo nie je stadiaľto. Počuli sme i jeho dnešné slová o pastierovi a sudcovi. O titul kráľa sa ale nesnažil. Dávali mu ho ľudia vtedy a dávajú mu ho aj dnes. Ak by vám takýto titul znel cudzo, neľakajte sa. Pre nás to nie sú bežné tituly. A navyše, Ježiš Kristus skutočne nebol ani prezident, ani predseda vlády, ani kráľ v bežnom zmysle týchto slov. A aby sme si tento titul urobili trochu príjemnejším, pripomeňme si, že v dávnych časoch králi boli na čele svojich vojsk, boli so svojimi mužmi. Neboli chránení ďalekým zázemím, ale boli vodcami v teréne. To na Ježiša jednoznačne platí. Navyše, v evanjeliu sme čítali (Mt 25, 31-46) o pastierovi. Vôbec nie o niekom na vysokom tróne v teple vykúrenej miestnosti. Kráľ je v evanjeliu predstavený ako pastier, ktorý si robí svoju prácu, teda oddeľuje ovce od capov. Komentátori miestnych pomerov hovoria, že pastieri toto robievali. Niektorí hovoria, že to bolo kvôli tomu, aby kozy, ktoré sú agresívnejšie, v noci neublížili ovciam. Iní hovoria, že niektoré zvieratá potrebujú v noci teplo, iné čerstvý vzduch. Nezáleží na dôvode, ale až doposiaľ Ježišov opis posledného súdu naznačuje skôr láskavú starostlivosť ako skutočný súd. V porovnaní s opisom bežnej práce pastiera podstatnou zmenou tu je skutočnosť, že Ježiš opisuje seba ako sudcu solidárneho aj so svojím najposlednejším bratom. Toto je v kresťanstve dôležitý prvok – možnosť vnímať všetko, čo robíme, nielen ako strohú činnosť, ale ako niečo, čo robíme pre Ježiša, pre Boha. Rozsudok odsúdenia však už nepripomína pokojnú starostlivosť pastierov. Je to tvrdý rozsudok a je vyrieknutý nie preto, že niekto niečo niekomu vzal. Ale preto, že nedal. Toto je tiež zvláštny, ale aj podstatný rozmer kresťanstva. Alebo skôr podstatný rozmer ľudskosti? Ježiš pri svojom opise posledného súdu nedelí ľudí na kresťanov a nekresťanov, na veriacich a neveriacich, na bezchybných a s chybami. Delil ich čisto podľa kritéria: čo ste urobili jednému z mojich najposlednejších bratov.
Pokúsim sa ukázať, že to skutočne nemusí byť len kresťanský rozmer. Premýšľajúci človek neraz príde na niečo podobné. Čítal som výrazne skeptickú knihu od vysokoškolského pedagóga Otakara Fundu. Kniha sa volá „Znavená Evropa umírá“. Je to skeptická kniha o smerovaní našej civilizácie. Autor píše, že 85% civilizácie žije v chudobe, ktorú sme z veľkej časti vytvorili my – severoamerická a európska civilizácia. Ale aj títo chudobní chcú mať dymiace komíny fabrík, vyasfaltované diaľnice a pri pohybe aj na najmenšiu vzdialenosť rozhýbať tonu plechov (čiže auto). A nenechajú si vyhovoriť tento sen o štandarde, ktorý sme vytvorili. Otakar Funda existenciu takýchto chudobných, ktorí snívajú o našej životnej úrovni, pokladá za jednu z prekážok možností napredovania našej kultúry. Nechcem zdieľať autorovu absolútnu skepsu. Ale jeho príklad mi pripomína, že je dôležité obrátiť pozornosť na najslabšie časti života a na najslabších. Najslabšia časť reťaze určuje jej silu. Nepodobá sa to tomu, čo nám Ježiš pripomenul vo svojom obraze posledného súdu?
Ale skutočne nejde o skepsu. Ježiš hovorí o poslednom súde, nie však ako o niečom, čo už prebehlo. Adresuje svoje slová žijúcim. Aby sa nimi inšpirovali, aby podľa nich rozpoznali, čo je potrebné.

Peter Cibira