Príhovor v nedeľu 26. 6. 2016

Začnem porovnaním prvého čítania a evanjelia. Počuli sme v prvom čítaní, ako si Eliáš (podľa svedectva Starého zákona najväčší prorok) volí na Boží podnet svojho nasledovníka. Je ním mladý Elizeus. Eliáš ho pomazal, hodil naňho plášť a mladík si žiadal trocha času na rozlúčku s rodinou. Eliáš mu to dovolil, potom ešte urobili hostinu a rozlúčili sa aj s ostatnými ľuďmi. Kontrastne vyznieva voči tomuto evanjelium, kde možný Ježišov nasledovník žiada pochovať si otca a Ježiš povie tvrdé slová: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych.“ Ak aj odhliadneme od toho, že „pochovať“ mohlo znamenať aj „dochovať“, teda mohlo ísť o týždne, mesiace, či roky, predsa Ježišove slová znejú tvrdo. Ale dôvod je jasný: Ježiš vedel, že mu zostáva niekoľko dní života. Vedel, že toto pozvanie sa nebude opakovať, že odklad nie je možný, je možné len ho využiť alebo premeškať. Keby som tu skončil s rozborom dnešných textov, možno by to aj stačilo. Keby som zacielil na to, že niektoré chvíle, niektoré pozvania sú neopakovateľné, posvätné a nie je dobré ich premeškať, tak by to bolo dostatočne silné posolstvo. Nepremeškať správnu chvíľu, uvedomovať si dôležitosť niektorých ľudí v mojom živote, byť v strehu pred tým, čo pridáva kvapky do kalicha rozpadu vzťahu, odcudzenia detí…, uvedomovať si dôležitosť chvíľ, slov… Toto všetko je veľmi potrebné. Ak hľadáte dôvody, pre ktoré pravidelné chodíme do kostola, toto neprestajné pripomínanie a uvedomovanie si môžete pridať ako jeden z dôležitých dôvodov.
Predsa sa však dotknem aj inej veci z dnešného evanjelia. A to sú slová dvoch apoštolov, ktorí chcú zvolať oheň z neba na samárijskú dedinu. Možno všetci viete, že Samaritáni boli vetvou izraelského národa. Len na území, ktoré obsadili, nedbali na dôsledné zachovávanie čistoty rasy a vytvárali zmiešané manželstvá. Postupne prišlo k tomu, že si vytvorili aj vlastný kult uctievania Boha, postupne prišlo k tomu, že Izraeliti na nich pozerali cez prsty a oni im nezostávali nič dĺžni. Ak toto vieme, nemôžeme sa čudovať, že odmietli dať Ježišovi nocľah. Zvlášť ak ho považovali za akéhosi náboženského vodcu, buditeľa. To by ich diskreditovalo. Apoštoli, ktorí sa im chcú pomstiť, používajú silný náboženský slovník: zvolať oheň z neba! Pochybujem, že mali takú moc. Skôr používajú slová, ktoré sú emocionálne nabité. Možno by sa ich reč dala preložiť: „Máme zobrať zápalky a podpáliť ich obydlia?“ Ale to už je reč omnoho slabšia, menej emotívne nabitá. To asi cíti každý. A tu sa chcem zastaviť.
Svetoznámy český teológ Tomáš Halík už dlhšie upozorňuje, že do politiky sa vracajú náboženstvá. To však neznamená, že by sa politici chceli viac a úprimnejšie modliť za správnosť svojich rozhodnutí, ani že by sa viac chceli modliť za svoj národ, ani že by boli morálnejší. Návrat náboženstiev do politiky nie je to, čo by si úprimne veriaci želali. Je to skôr používanie náboženského slovníka a náboženských symbolov. Tam je totiž oveľa viac emotívneho náboja. Len je to veľmi nebezpečné. Ak napr. niekto označí svojho politického nepriateľa za diabla, namiesto toho, aby povedal, že robí chyby, že sa s ním nedá súhlasiť…, je to nebezpečnejšie. Pretože s diablom sa nebojuje, toho treba zničiť, ten je celý zlý… A zrazu sa stratí tak veľmi potrebné rozlišovanie, hľadanie spolupráce… Neplatí to len pre politiku, ale aj na mnohé oblasti života. Je to akoby jedna z charakteristík doby.
Všimnime si, že Ježiš svojich bojovných apoštolov napomenul. A nešiel dohovoriť ani dedinčanom. Akoby chcel naznačiť, že niektoré veci treba nechať tak, treba im dať čas, nedajú sa vyriešiť ani tvrdým súdom, ani dohováraním.
Predsudky nie sú vecou minulosti a určite nie len vecou vzťahu Izraelitov a Samaritánov. Niekedy si ani neuvedomujeme, ako bežne sa podpisujú pod to, ako sa pozeráme na iných. Predsudky, zranenia z minulosti, dedené z generácie na generáciu, nevydiskutované veci, naše vlastné zlozvyky…, to všetko sa podpisuje pod našu mienku o iných. Musíme si to aspoň uvedomovať. Musíme mať odstup od seba samých a rozlišovať.
A práve slovom „rozlišovať“ by som označil Ježišovu cestu. Učil rozlišovať riešiteľné od toho, čo potrebuje čas, prílišné emócie od racionálneho pohľadu, ničenie od tvorby, rozlišovať silu a dôležitosť využitia prítomnej chvíle. „Ty poď a zvestuj Božie kráľovstvo“, povedal chlapcovi, ktorý išiel pochovávať otca.
Zhrniem to na základe druhého čítania. Počuli sme, ako Pavol napomína Galaťanov, že Kristus im vydobyl slobodu a oni ju teraz používajú na to, že sa žerú medzi sebou. Myslí sa tým sloboda od zbytočnej záťaže, od toho, kedy je všetko riadené predpismi. Ten konflikt medzi „byť slobodný“ a „nech to niekto všetko riadi“ tu je stále. Napriek tomu, že je to napätie a ľudia vedia slobodu zneužiť, nesmierne dôležité je rozlišovať: nenechať sa zotročiť, ale ani nezneužívať slobodu. Aj takto je možné zhrnúť posolstvo dnešného evanjelia, Ježišovej cesty rozlišovania.

Peter Cibira