Rada dávnych mníchov, objavená v ťažkých podmienkach samoty a púšte, znie: „Ži tu a teraz.“ Mohli by sme namietať, že inak žiť sa ani nedá. Nemôžeme byť predsa naraz na dvoch miestach a nemôžeme byť v inom čase. Ale aj letmé premýšľanie stačí na to, aby sme zistili, že takáto rada má hlboké posolstvo. Posolstvo, ktoré je snáď ešte dôležitejšie pre dnešných ľudí ako pre tých z čias dávnych mníchov. Vieme totiž, že náš stres je z veľkej časti vytvorený práve premýšľaním nad tým, čo bude, čo nás čaká… Máme svoju myseľ upretú zväčša do budúcnosti a neprežívame prítomnosť. Preto je aj pre nás dobré si občas pripomínať: „Ži tu a teraz.“
Spomenutá myšlienka mi napadla ako zjednocujúci princíp dnešných liturgických textov. Ponúkajú totiž veľké množstvo tém, tak sa pokúsim o čiastočné zjednotenie.
V prvom čítaní (Neh 8, 2-4a. 5-6. 8-10) sme počuli, ako sa Izraeliti vrátili po desiatkach rokov z babylonského zajatia. Vlastne sa vrátili vnuci a pravnuci tých, ktorí boli kedysi do zajatia odvlečení. Vrátili sa do rozvrátenej krajiny, zničeného mesta Jeruzalem, našli zničený chrám. V tejto neutešenej situácii im kňaz Ezdráš čítal niekoľko dní Bibliu. A ľudia plakali. Plakali pravdepodobne preto, že si uvedomovali, ako sa od slov tejto Zmluvy odvrátili, ale možno i od dojatia, že si znovu pripomínajú to, čo vytváralo ich identitu, čo malo formovať a udržiavať ich spoločnosť. Chcem však upozorniť práve na to, že sa Božie slovo dotklo ich srdca. Izraeliti v tú chvíľu zažili sprítomnenie, aktualizáciu dávneho posolstva. A to je pri čítaní Biblie podstatné. Ona nie je len súborom historických literárnych textov. Zmysel má vtedy, ak sa dotýka nášho srdca. Ak to nie sú len informácie, ale to, čo nás formuje.
Niečo veľmi podobné sme mohli počuť v evanjeliu (Lk 1, 1-4; 4, 14-21). Išlo o prvú Ježišovu kázeň v rodnom meste. Lukáš túto kázeň prepísal len jednou vetou: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ To „dnes“ tam bolo dôležité. Ježiš tam nebol ako bežný rabín, ktorý len rozoberá biblické slová. Hovoril o realizácii slov „tu“ a „teraz“. Neznamená to, že od toho dňa už nie sú chudobní, nie sú slepí, nie sú väznení…
Znalci Biblie hovoria o tom, že Ježiš v tejto kázni vyriekol svoj program. Ja rozlišujem medzi plánom a programom. Plány máme všetci – chceme niečo dokončiť, niečo dosiahnuť, niečo zažiť… To nemusí byť nijako zlé. Ale dnes akoby nebol až taký dopyt po vlastnom programe. Myslím tým program toho, kým byť, čo žiť. Ježiš sa svojím „dnes“ prihlásil k tomu, čo robí a čo bude robiť. Nie je to plán práce, ale naznačenie osobnosti. A jeho program spočíva predovšetkým v tom, že všetci majú byť adresátmi dobrej zvesti. Nikto nemá byť vyčlenený.
A tu chcem pripomenúť druhé čítanie (1 Kor 12, 12-14. 27). V ňom apoštol Pavol rozvádza veľmi podobnú tému a pomáha si obrazom jedného organizmu, ktorým sme všetci. Hovorí o potrebe všetkých údov pre organizmus. Opäť tu nikto nie je vyčlenený. Takéto vnímanie ľudí spája Pavol s darom Ducha Božieho.
A sme opäť pri našom „tu a teraz“. Nie je ideálne čakať, že budeme mať iných ľudí okolo seba, iný svet a iný čas. Žijeme v takom svete, aký práve je. A je otázkou a výzvou, ako sa k tejto skutočnosti postavíme. Či ju dokážeme vnímať aj ako dar – aby nám cez neprestajné čakanie inej budúcnosti nepretieklo cez prsty to, čo sa nám dáva. A či našu realitu prijmeme aj ako priestor, v ktorom môžeme a máme realizovať životný program dobra.
Peter Cibira