Príhovor v nedeľu 27. 10. 2019

Pred 30 rokmi sa u nás zmenil spoločenský režim. V prvých rokoch po jeho zmene si niektorí ľudia všimli, ako spustli tabule cti. Pre mladšiu generáciu je asi dobré vysvetliť, že na mnohých pracoviskách v tom čase boli nástenky s fotkami a menami ľudí, ktorí podávali pracovné výkony hodné nasledovania. V deväťdesiatych rokoch boli tieto nástenky devastované, dočmárané, ale hlavne neudržiavané. Zmenili sme sa vtedy? Začali sme byť po zmene režimu hrdí na iné hodnoty? Asi aj áno. Začali sme byť hrdí predovšetkým na majetok, možno na svoje športové výkony, na svoj výzor… Dnes je to snáď už trochu lepšie, už občas opäť môžeme zachytiť, že za príklad sa dáva aj charakterný človek, aj pracovitý.

V evanjeliu (Lk 18, 9-14) sme počuli, ako sa farizej chváli a je hrdý na svoje činy náboženského charakteru. To sa nám zväčša môže zdať ako doba veľmi dávno minulá – s tým sa dnes už môžeme stretnúť naozaj zriedka. I tak však príbeh farizeja a mýtnika stojí za rozbor. Farizejské postoje totiž nezmizli. Presunuli sa do iných oblastí nášho správania a premýšľania.

Treba pripomenúť, že v Ježišovej dobe slovo „farizej“ nebolo synonymom slova „pokrytec“. Takto sa začali vnímať farizeji až neskôr. V Ježišových časoch išlo o vážených ľudí, zbožných a vzdelaných, ktorí mali aj spoločenské cítenie a snažili sa národ viesť po dobrých cestách.

Farizej z Ježišovho podobenstva sa mal čím pochváliť. Robil oveľa viac, ako sa od neho žiadalo. Spomína, že sa postí dvakrát za týždeň. Pritom povinnosť postiť sa mal raz za rok. Spomína, že dáva desiatky zo všetkého. Pritom desiatky mal odvádzať len z obilia, oleja a vína. Aj dnes sú ľudia, ktorí sa snažia dávať desiatok zo svojho príjmu na dobročinné či náboženské účely. Ale zväčša si to ani celkom nevieme predstaviť. Teda farizej sa mal skutočne čím pochváliť. Navyše, jeho modlitba bola poďakovaním, neprosil o nič. Čo sa teda Ježišovi nepáčilo? A čo môže tento príbeh povedať dnes nám?

Mne sa zdajú dôležité tri roviny, ktoré nám dnešné evanjelium pripomína.
1. Hodnotiteľ je Boh, nie človek. Zdá sa mi to dôležité aj kvôli uvedomeniu si, čím sa v dnešných časoch chválime. Hodnotné nemusí byť to, čo vyhlasuje za hodnotné móda, väčšina, médiá… Niekedy potrebujeme vedomie, že máme hodnotu, aj keď sa nám nedarí, aj keď sa nevieme stotožniť s tým, čo sa bežne žije.
2. Vzťah, to nie je obchod. Výpočet všetkých skutkov u farizeja pôsobí trochu ako výkladná skriňa, ktorú ukazuje Bohu. Áno, farizej nežiadal nič, ďakoval, ale predsa akoby ukazoval na všetko, čo „má“. Vzťah s Bohom nemôže byť založený na tomto. On je založený na spoznaní, že sme tu z lásky, že sme milovaní a pozývaní do vzťahu. A že vzťah nemôže byť založený na princípe obchodu, to platí aj na ľudské vzťahy. Ani tam to nefunguje tak, že si môžeme druhého kúpiť, že sa môžeme odvolávať na to všetko, čo robíme, a čakať za to vzťah lásky. Láska sa musí dávať, nie kupovať.
3. Farizej na druhej strane chrámu nevidel človeka, ale hriešnika, možno trosku. To bol problém dnes spomínaného farizeja, to býva častý problém aj nás. Pritom kresťanstvo smeruje práve k tomu, aby sme predovšetkým videli človeka – s jeho bolesťami i radosťami. Pre kresťanstvo je cesta k Bohu a cesta Boha k nám predovšetkým cez človeka.

Ježiš povedal na adresu mýtnika, že on odišiel z chrámu ospravedlnený. Teda zmenený. Kiež by sme aj my odchádzali z chrámu – dnes i inokedy – dotknutí, teda zmenení, teda ospravedlnení.

Peter Cibira