Príhovor v nedeľu 27. 8. 2017

Poľského jezuitu Józefa Augustyna sa kedysi bohoslovci v bratislavskom seminári pýtali, prečo v Írsku nastal taký rapídny úbytok povolaní ku kňazstvu a prečo sa z tradične katolíckej krajiny, kde chodilo na bohoslužby vyše 90% katolíkov, stala krajina takmer pohanská. Páter Augustyn povedal, že dôvod vidí v ohlasovaní Boha. Írsko bolo vždy chudobné. Preto Cirkev predstavovala Boha ako pomocníka, ako barlu, o ktorú sa dá oprieť: „Pán Boh ti pomôže.“ Potom prišla Európska únia a s ňou peniaze. Ľudia zistili, že barlu už nepotrebujú, lebo „pomôžu peniaze“. A tak Boha opustili, lebo im nebol predstavený ako Pán, ale len ako pomocník .
Ak poznáte dejiny Írska, tak to môže znieť ako zjednodušená odpoveď. Je zjednodušená, ale od pravdy nie je ďaleko. Minimálne pravdivo pripomína, aká dôležitá je správna predstava o Bohu a vnútorné miesto, kam si ho zaradíme. Väčšina ateistov odmieta práve predstavu Boha. Tú, ktorú si vytvorili, alebo dostali. Odmietajú svoj vlastný konštrukt. Je dôležité, ako o Bohu rozprávame deťom. Je dôležité, ako si túto predstavu upravujeme aj ako dospelí. Od toho sa z veľkej časti odvíja, akí budeme.
Apoštoli v evanjeliu dostali podobnú otázku (Mt 16,13-20). Mali povedať, za koho považujú Ježiša ľudia a oni. Premýšľam nad tým, ako je táto otázka položená. Skutočne: o ľuďoch vieme nejaké fakty a za niekoho ich pokladáme. Toto pokladanie, zaradenie je už naše spracovanie, naša interpretácia, naše domyslenie si. To preto sa neraz pomýlime – a z najmilovanejšieho sa môže vykľuť najhorší, z jednoduchého múdry. Slovenské príslovie to vystihuje slovami: „V núdzi spoznáš priateľa!“
Peter dal na Ježišovu otázku správu odpoveď. Ježiš ho pochválil. Túto odpoveď stáročiami opakuje cirkev. Budeme tak robiť aj my dnes, robievame to opakovane v našej modlitbe Verím, hoci tam použijeme iné slová. Ale toto bola Petrova odpoveď! Opakovanie naučených slov však nestačí. My si musíme dať svoju vlastnú odpoveď, resp. musíme dozrieť ku svojej odpovedi. Musíme sa pýtať sami za seba, či sme Ježiša správne pochopili, dostatočne docenili, preniesli do svojho života ako referenčný bod. Takto sa kontroluje i napráva naša predstava.
V dnešnom evanjeliu dosť výrazne zazneli slová o kľúčoch, ktoré dostal Peter na zamkýnanie a odomkýnanie platné i pre nebo. Pamätám si na jednu kázeň k tejto téme. Bolo to v severných Čechách. Kňaz sa dosť pohrával so slovami. Hovoril, že má dva veľké zväzky kľúčov. To preto, že má na starosti dva starobylé kostoly. Ale posťažoval sa, že keďže spravuje historické hodnoty, stále musí premýšľať, či zamkol, či nezamkol – kradlo sa tam. Ale súčasne pripomenul, že tieto kostoly takmer nemajú ľudí. A premostil na cirkev. Aj s cirkvou to môže dopadnúť rovnako: všetko sa pozamkýna, ale zostane z toho len múzeum . To je varovanie. Ježiš povedal Petrovi: „Ty si skala a túto skalu nepremôžu ani pekelné brány“. Človek však nie je skala! On sa mení, vyvíja, dozrieva, robí chyby. Na budúcu nedeľu budeme počúvať pokračovanie dnešného dialógu. Dnes Ježiš Petra pochválil, v nasledujúcom úryvku dostane Peter takú kritiku od Ježiša, akú snáď nikto. Cirkev nie je zo skál, ale z takýchto ľudí. Môžeme nad tým premýšľať z toho horšieho konca: my slabí a hriešni máme v tomto svete zachovať vernosť, nechať žiť Ježišovo posolstvo… A môžeme premýšľať aj z toho lepšieho konca: človek – to je vznešené poslanie, to je výzva za ktorou môžeme kráčať. Tým môžeme byť podobní skale – svojou snahou o vernosť, o oživovanie toho, čo je správne. To sa žiadalo aj od Petra, to sa žiada aj od nás. Aspoň pokiaľ sa považujeme za skutočne veriacich.
Zhrniem to vetou, ktorá nám nie je neznáma. Podľa mňa zastrešuje posolstvo, ktoré si z dnešného evanjelia môžeme odniesť: Pánom života a sveta je Boh. A aj má byť. A my, ak chceme viesť dobrý život, by sme sa mali snažiť byť dobrými správcami tohto Božieho majetku. Nie pánmi, ale dobrými správcami. Najlepšími ako vieme.

Peter Cibira

646 celkovo 2 dnes