Príhovor v nedeľu 27. 9. 2020

Dnešné evanjelium (Mt 21, 28-32) vyznieva na prvý pohľad ako kritika slov, po ktorých nenasledujú činy. Preto budem aj ja dnes menej hovoriť.

Upozorniť chcem na kontext dnešného Ježišovho príbehu. Pred jeho vypovedaním Ježiš urobil rozruch v jeruzalemskom chráme. Urobil si bič a vyhnal predavačov zvierat, ktoré mali slúžiť na prinášanie obiet, rovnako vyhnal zmenárnikov, ktorí predávali chrámové peniaze. Ježiš vlastne zaútočil na náboženskú prevádzku, na tradíciu, na citlivé miesto izraelského národa a kultu. Akoby chcel naznačiť, že Boh to takto nechce, že toto musí skončiť… Po tomto jeho čine prišla legitímna otázka od náboženských predstaviteľov: „Kto ti toto dovolil, aké máš na to oprávnenie?“ A Ježišova odpoveď je práve dnešný príbeh. Zjavne v ňom stotožňuje druhého syna – teda toho len zdanlivo ochotného pracovať – s farizejmi a zákonníkmi.

Všimnime si však, že Ježišov príbeh nebol o jednom dobrom a druhom zlom synovi. Ježiš takto nerozlišoval ani v tomto príbehu, ale ani inde. Veď ktorý z tých synov bol dobrý? Aj u jedného, aj u druhého si vieme predstaviť lepšie reakcie na otcovu výzvu. Nešlo o rozlíšenie „dobrý – zlý“. Oveľa viac išlo o poukázanie na toho, ktorý dokázal viesť vo svojom vnútri dialóg, teda na toho, ktorý sa dokázal posunúť. Náboženskou terminológiou to označujeme, že urobil pokánie, zmenil svoje zmýšľanie. Veď koho aj v našich životoch môžeme označiť za jednoznačne dobrého? Kto nie je aj sebecký? Kto sa správa stále ideálne? Takí ľudia nie sú. Ale aj tu v chráme by sme mali byť predovšetkým tí, ktorí chceme niečo so sebou robiť, ktorí chceme na sebe pracovať, ktorí si priznávame nedostatočnosť…

Otec v Ježišovom príbehu pozýval do vinice. Obraz vinice nevymyslel Ježiš. Prebral ho od prorokov, ktorí ako Pánovu vinicu často označovali izraelský ľud. Čo si ale máme my predstaviť pod vinicou, do ktorej sme pozvaní? Máme sa pridať k nejakému humanitnému všeľudskému dielu? Máme sa pridať k nejakej charitatívnej organizácii? Máme pracovať pre svoju cirkev? Iste, aj to všetko niekedy treba. Ale z dnešného evanjelia si môžeme skôr odniesť, že tou vinicou som ja. Každý z nás. Sme pozvaní k tomu, aby sme neuverili, že sme v poriadku. Ale by sme pracovali na sebe tak ako na vinici – vždy znova.

Peter Cibira

143 celkovo 1 dnes