Príhovor v nedeľu 28. 1. 2018

Prvé slovo dnešného evanjelia (Mk 1, 21-28) bolo slovo sobota. V sobotu Ježiš vstúpil do kafarnaumskej synagógy. V evanjeliách sa sobota vyskytuje často, ale zväčša tomuto slovu nevenujeme veľkú pozornosť. Dnes sa trochu pri ňom zastavíme a skúsime si pripomenúť niektoré dôležité momenty, ktoré by sme nemali stratiť zo zreteľa. Podľa biblického rozprávania Boh utvoril náš svet za sedem dní. Siedmy deň – teda sobota, hebrejsky sabat – je však trochu zvláštny, pretože Boh už netvoril, ale odpočíval. Často nevieme, ako si to celkom predstaviť a ako to napríklad zlúčiť s modernými poznatkami o evolúcii. V židovskej kultúre je sabat stále veľmi dôležitý, v kresťanskom prostredí sme niektoré jeho aspekty dosť výrazne stratili. Stalo sa napríklad, že v kresťanskom prostredí – deje sa to minimálne v posledných storočiach – viac zdôrazňujeme, že Boh šesť dní tvoril. A v šiestom dni vytvoril vrchol svojho diela, teda človeka. Možno práve odtiaľto máme predstavu, že človek má byť aktívny, má tvoriť, vtedy je na obraz Boží. Odtiaľto tiež máme hlboké a podvedomé presvedčenie, že sme vrcholom stvorenia.

Ale ak budeme čítať Bibliu s vedomím, že za tvorením ešte niečo nasledovalo, zrazu to všetko dostane iný nádych. Nasledoval siedmy deň, nasledoval sabat. Mohli by sme dokonca povedať, že cieľom a vrcholom celého stvorenia sveta je sabat. Podľa židovskej tradície je to totiž deň oslavy stvorenia. Je to deň, kedy sa Boh tešil z pohľadu na všetko, čo stvoril, kedy prežíval pokoj. Toto skutočne môže byť veľmi dobrý obraz na premýšľanie nad cieľom celého sveta. Jeho cieľom skutočne nebude neprestajné dobývanie, tvorenie. Skôr je to princíp pokoja a harmónie – medzi človekom a Bohom, medzi človekom a prírodou, medzi ľuďmi navzájom. Princípom skutočne môže byť radosť Boha pri pohľade na svoje dielo, radosť z toho, že všetko funguje, vracia sa k poriadku, ktorý on mal v pláne pre stvorený svet.

A teraz sa môžeme vrátiť k Ježišovi, ktorý bol v sobotu v kafarnaumskej synagóge. Zápletka sa začína krikom človeka posadnutého démonom, nečistým duchom. Teraz nejdem príliš vysvetľovať, že slovom démon v čase spisovania Biblie označovali aj mnoho prejavov, ktorým by sme dnes dali konkrétnu diagnózu. V tých časoch sa dalo pod toto slovo vložiť všetko, čomu ľudia nerozumeli a čo im sťažovalo život. Či to boli dnešné psychiatrické diagnózy či niečo iné. Skôr ma zaujíma toto zvláštne spojenie: démon chodil do synagógy? Chodia potom démoni aj do našich kostolov? Odpoveď nás nesmie prekvapiť: samozrejme, že chodia, my sami ich sem nosíme. To už len preto, že v každom z nás je aj veľa zlého, v každom je aj koreň zla. To je však prirodzené a nemusí to byť to najhoršie. Zvláštne je to, že démon bol v kafarnaumskej synagóge aj inokedy, keď kázali iní rabíni. Ale vtedy mohol pokojne spať. Nemusel nič riešiť, nič ho nevyrušovalo. Spiaci démoni, ktorých nič nevyruší, môžu byť nebezpečnejší ako tí, ktorí potrebujú akútne riešenie. Pre nás z toho môže vyplývať uvedomenie si, že chvíle, kedy sa nás pozitívnym spôsobom dotklo nejaké slovo, sú dôležité až posvätné. Nemuseli to byť biblické slová, ale akékoľvek slová, ktoré nami trochu zatriasli a nasmerovali nás k tomu, aby sme sa priblížili k predstave, akú má o nás Boh. Mohli to byť akékoľvek skúsenosti, ktoré nás trochu priblížili k tomu, aby sa Boh mohol z nás tešiť. Buďme citliví na takéto chvíle.

Ježišove slová jeho súčasníci opakovane označili ako slová s mocou. Chceli by sme také slová. Aj ja by som rád tak rozprával. Ale asi aj každý rodič, ktorý chce niečo dôležité odovzdať svojim deťom. Starí rodičia to mávajú ešte ťažšie. Oni už majú aj skúsenosti, vidia, na čom má záležať. Ale nájsť správne slová, ktoré by boli mocné, teda prijímané, to vôbec nie je jednoduché. Žiaľ, zväčša nemáme slová s mocou. Ale nevadí. Nikto z nás nie je Ježiš. My máme byť jeho učeníkmi. Možno celkom stačí snažiť sa o správne slová. Gilbert Keith Chesterton napísal: „Veľkosť znamená dať pocítiť iným, že sú veľkí!“ Možno už len keď sa budeme snažiť svojimi slovami o takéto pozdvihnutie, staneme sa súčasťou malého ozdravovania sveta.

Peter Cibira