Evanjelium, ktoré sme čítali (Mk 10, 46b- 52), by sa dalo zhrnúť jednou vetou: Slepý Bartimej sa prekričal až ku Kristovi! Zdá sa, že evanjelistovi Markovi záležalo na tom, aby ukázal, že Bartimej musel kričať. A že jeho krik mal zmysel.
Mnoho ľudí určite súhlasí s tvrdením, že naša doba je dobou hluku. Nemyslím len na hluk dopravných prostriedkov, fabrík a hudby. Skôr na to, že každý môže hovoriť a písať svoj názor. Sme v spleti názorov, ktoré si nárokujú neomylnosť, ktoré posudzujú a radia… Už tu môžeme nájsť podobnosť s Bartimejovým príbehom. Ale podobnosť môžeme zažiť i vtedy, keď sa nám smejú kvôli našim modlitbám či viere. Keď nám radia, odporúčajú, naznačujú, aby sme svoje modlitby či vieru opustili. Bartimej môže byť výzvou a príkladom, aby sme tak neurobili a aby sme aj vo všetkom hluku okolo nás vydržali v postoji modlitby. Prečo vydržať, prečo zostať prosiacimi ľuďmi – aj keď vieme, že sa všetko nesplní podľa našich prosieb – to by bolo na samostatnú tému. A raz sa k tomu možno vrátime.
Z dnešného evanjelia sa chcem zastaviť pri Ježišovej otázke: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Pripomínam, že minulú nedeľu sme počúvali o dvoch apoštoloch, ktorí chceli od Ježiša významné posty v jeho kráľovstve. Aj vtedy sa Ježiš pýtal, čo to vlastne chcú. A ja sa znova vraciam k tomu, ako je dobré a potrebné, aby sme občas položili podobné otázky sami sebe. Aby sme sa pýtali, na čom nám vlastne záleží, po čom vlastne túžime i za čo sa vlastne modlíme. Už samotná taká otázka môže byť korekciou nesprávnych túžob, motívov a žiadostí.
V prvom čítaní sme dnes počúvali proroka Jeremiáša (Jer 31, 7 – 9). Svojmu ľudu sľuboval návrat z niekoľko desiatok rokov trvajúceho vyhnanstva a zajatia. Prorok písal veľkolepo. Ale v jeho texte bola nenápadná drobnosť. Hovoril, že zo zajatia prídu aj slepí a chromí. Je celkom pochopiteľné, že aj ich zahrnul do návratu zo zajatia a že sa z tejto vízie tešil. Ale predstavme si, že by sme takýto text písali dnes, so znalosťou všetkých diagnóz. Predstavme si, že by niekto napísal: A prídu aj ľudia s Alzheimerovou či s Parkinsonovou chorobou, prídu aj s Downovým syndrómom, prídu aj schizofrenici a dokonca psychopati… A všetci budú účastní Božieho kráľovstva. Asi by nám takýto text znel veľmi zvláštne. Ale presne takto zvláštne na nás pôsobí, keď čítame Bibliu a premýšľame nad jej slovami. To je otváranie očí, to je rozširovanie spomenutej otázky „Čo vlastne chcem…“. Biblia nám tým otvára aj obzory, ktoré vyrušujú naše čisto osobné očakávania.
V súvislosti s tým môžeme povedať, že základným posolstvom dnešného úryvku evanjelia je prosba, aby sme videli. Ale nielen fyzicky. Aby sme videli, čo je dobré, čo zlé, v čom sme veľkí a v čom biedni. A takéto rozlišovanie je potrebné stále. Keď si prví kresťania hovorili a čítali text o Bartimejovi, tiež to nebola len spomienka na nejaký jednorazový Ježišov dobrý skutok. Bolo to vyjadrenie volania a túžby, aby oni dokázali správne rozlišovať.
Dnes si pripomíname sté výročie vzniku prvej Československej republiky. Jej prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk je známy viacerými výrokmi. Ale jeden sa mi hodí k dnešnej téme. Tento prezident, ktorý sa veľmi snažil, aby sme žili v demokratickej republike, povedal, že ak vidíme na demokracii chyby, máme sa snažiť odstraňovať tieto chyby, nie demokraciu. Výrok, ktorý hovorí o potrebe rozlišovať. A latinské príslovie hovorí, že ten, kto dobre rozlišuje, ten dobre učí, dobre vedie. Zdá sa, že sú to platné výroky aj pre dnešok.
A preto si z dnešného evanjelia môžeme odniesť predovšetkým to, aby súčasťou našich prosieb a túžob zostalo úprimné volanie, aby sme dobre videli či dobre rozlišovali.
Peter Cibira