Príhovor v nedeľu 28. 7. 2019

„Milý Bože, mám osýpky, sestra spadla z bicykla a zlomila si ruku, otec prišiel o prácu. Daj, prosím, na seba pozor, aby sa aj tebe niečo nestalo, pretože potom by to s nami všetko zle skončilo!“ To je príklad detskej modlitby . Ako deti sme boli – aspoň väčšina z nás – k modlitbe vedení, naučili sme sa niektoré modlitby. Za tie roky sme na svojich modlitbách čo-to pozmenili. Ale stále vieme, že by sme sa mali modliť, zväčša sa aj modlíme, kontrolujeme to v spovediach… Je veľa druhov modlitby: tie naučené, modlitby vlastnými slovami, ale je aj modlitba bez slov – kontemplovanie Božej prítomnosti alebo premýšľanie nad nejakou myšlienkou zo Svätého Písma…
Napriek tomuto všetkému si však priznávame, že máme s modlitbou problémy. Niekedy preto, že sa nám zdá fádna, niekedy preto, že máme pocit sklamania a nevypočutia našich prosieb, niekedy preto, že sa nevieme sústrediť, niekedy preto, že máme pocit straty času…

Pokúsim sa dnes naznačiť a pripomenúť niektoré aspekty modlitby. Nezdá sa mi možné, aby sme sa dotkli všetkého. Ale ani by nebolo vhodné túto tému obísť.

V deväťdesiatych rokoch som bol kaplánom v Bratislave. Vtedy bola iná aj politiká scéna. V tom období existovala jedna veľmi malá mimoparlamentná a ultranacionálna strana. Jeden z protagonistov tejto strany prišiel za mnou a trochu tajomným spôsobom sa ma pýtal, či som ochotný odslúžiť sv. omšu za akéhokoľvek človeka. Povedal som, že áno, veď sa predsa modlíme za ľudí dobrých i zlých. Ten človek pokračoval vo svojich tajomných otázkach a pýtal sa, či som teda ochotný odslúžiť omšu aj za politika, ktorý sa výrazne zaslúžil o vznik Slovenského štátu a narodil sa 20. apríla. Zostal som zaskočený a spýtal som sa, či myslí Adolfa Hitlera a či to myslí vážne. Myslel to vážne. Dohodli sme sa teda, že to bude sv. omša v tichosti, bez menovania úmyslu. Veď som sa predtým vyjadril, že sa predsa máme modliť za všetkých. Keď som prišiel na faru, rozprával som svoj zážitok pánu farárovi, môjmu šéfovi. Pamätám si, ako sa mu pri večeri zastavila ruka s vidličkou na ceste do úst. Pán farár mal už v živote čo-to prežité. Reagoval: „Ja sa modlím aj za prezidenta, ktorý mi chcel popraviť otca. Otec skončil na dlhé roky vo väzení, ale popravili strýka. Ale modliť sa za týchto „obergrázlov“ mi nikdy nenapadlo.“

Neviem, čo Pán Boh urobil s mojou modlitbou za Hitlera. Viem však, že táto modlitba trochu zmenila mňa. Už to, že túto skúsenosť nosím viac ako dvadsať rokov v pamäti, je znakom, že táto spomienka vo mne pracuje. Tá modlitba ma priviedla k premýšľaniu nad Božím milosrdenstvom voči ľuďom, ktorí vážne ublížili ľudstvu i jednotlivcom, priviedla ma k premýšľaniu nad tým, čo všetko môže byť pre ľudí okolo mňa dôležité. Hlavne ma však priviedla k analýze vlastného vnútra, teda k môjmu vlastnému postoju voči ľuďom, ktorých by sme na svete radšej nemali…

Celý príbeh rozprávam predovšetkým preto, že jeden z aspektov modlitby – nakoniec i dôvodov, prečo sa pokúšať modliť – je, že modlitba premieňa modliaceho sa. Nebýva to tak, že si jednoducho a ľahko vyprosíme to, čo chceme. Ale aj tak to má zmysel.

Krásnym príkladom modlitby, ktorá nediktovala Ježišovi, čo má a nemá urobiť, bola prosba jeho matky Panny Márie. Od tejto prosby, teda od modlitby sa odvinul prvý zázrak na svadbe v Káne. Mária vtedy povedala len toto: „Nemajú vína.“ Nič o tom, čo by bolo potrebné urobiť, čo by urobila ona, keby mohla… Len citlivo upozornila na problém.

Iný príklad zvláštnej a peknej modlitby sme počuli v prvom čítaní (Gn 18, 20-32). Abrahám sa tam trochu orientálnym spôsobom dohadoval s Pánom Bohom, koľko ľudí treba na záchranu skazených miest Sodomy a Gomory. Obdivuhodne to z päťdesiatich stiahol na desať. Ani toľko spravodlivých sa tam však nenašlo. Asi to boli dosť pokazené mestá. Ale Abrahám sa v tejto modlitbe ukazuje ako ten, kto sa zastáva ľudí, kto hľadá ich záchranu. Napriek presile zla a skazenosti hľadá to dobré. Abrahámova modlitba má s Máriinou modlitbou spoločné to, že ukazuje na problém, ktorý by rád riešil v dobrom. Nediktuje Bohu, ale hľadá riešenie. Abraháma by sme podľa tejto jeho modlitby mohli vnímať ako toho, koho premenila jeho viera a jeho vzťah k Bohu na obhajcu ľudí.

V príbehu Abrahámovej modlitby však stojí za zmienku i to, ako je v ňom vykreslený Boh. My niekedy o Ňom hovoríme, že je pamätlivý, že Jeho mlyny melú pomaly, ale melú. Myslíme tým, že zlo sa ľuďom vráti a vypomstí, že Boh si ho pamätá. Ale ak si dobre všimneme dnešné čítanie, je v ňom vykreslený obraz Boha, ktorý hľadá spravodlivých. Spolu s Abrahámom a až do vyčerpania možností. Je to Boh, ktorý reaguje nielen na vinu, ale aj na nevinu a hľadá ju. To je obraz, ktorý môže byť pre nás inšpiráciou, keď sa premnoží zlo.

V evanjeliu sme počuli (Lk 11, 1-13) prosbu ktoréhosi Ježišovho učeníka, aby ich naučil modliť sa. Ale oni sa predsa vedeli modliť, žili v prostredí, ktoré bolo modlitbou prerastené. Pravdepodobne – tak ako my – aj oni cítili, že nie je modlitba ako modlitba. A Ježiš im aj nám v tej chvíli zanechal modlitbu Otčenáš. A pridal rozprávanie o tom, že nedávame hada namiesto ryby, nedávame škorpióna namiesto vajca. Akoby naznačoval či vyzýval, aby sme predovšetkým dôverovali v dobrotu Božiu aj vtedy, keď sa modlitby neplnia podľa našich predstáv. To chcem dnes tiež zdôrazniť: opakovanie modlitby a snaha o ňu v nás otvára a umocňuje priestor dôvery v dobrotu Božiu. A to aj napriek všetkému, čo by takejto dôvere odporovalo.

Najväčší teológ 20. storočia Karl Rahner radil, aby sme sa modlili tak, že Bohu vyrozprávame celý svoj deň. Naše vnútro pripodobňoval stodole, do ktorej sa až po vrch zhromažďujú naše zážitky a skúsenosti. A modlitbu vnímal ako spôsob upratania v tejto stodole, aby sa tak „naša viera mohla premeniť na činorodú lásku“. Súhlasím s tým, hoci to nemusí byť jediný spôsob modlitby. Aj takto by sme mohli opísať premenu modliaceho sa: udržanie nastavenia na  hľadanie a dôveru v dobro.

Peter Cibira

177 celkovo 1 dnes