Príhovor v nedeľu 29. 11. 2020

Začíname obdobie Adventu, teda obdobie prípravy na vianočné sviatky. Každý sviatok, ktorý chceme osláviť, potrebuje čas na prípravu. Ale zväčša len malý čas – niečo napečieme, niečo upraceme… Pri dvoch najväčších sviatkoch kresťanstva – pri Veľkej noci a pri Vianociach – však máme niekoľkotýždňový čas na prípravu. Už to samo naznačuje, že nejde len o varenie či pečenie, ale o niečo podstatne hlbšie.

Slovo „adventus“ je latinské a v preklade znamená jednoducho „príchod“. A my v Advente zdôrazňujeme príchod Ježiša Krista. Ale zdôrazňujeme ho dvojako. To prvé je, že sa pripravujeme na Vianoce, a teda na oslavu reálneho narodenia človeka menom Ježiš, o ktorom veríme, že je Božím Synom. Toto však budeme cítiť až v druhej časti Adventu. V prvej časti tiež zdôrazňujeme príchod Ježiša, ale jeho príchod na konci čias, kedy – ako on povedal – príde súdiť národy, teda vyúčtovať s tým, ako sme naložili so svojimi životmi a so svojimi dejinami. Toto budeme cítiť v prvej časti Adventu a dnešné evanjelium (Mk 13, 33-37) patrí k takémuto očakávaniu.

Okrem týchto dvoch pohľadov na Advent existuje ešte tretí, najdôležitejší. A to je súčasnosť. Ako Boh prichádza do môjho života? Čo vpúšťam do svojho života? Aké mám očakávania a životné túžby?… Pripomienka minulého reálneho narodenia a očakávaného posledného príchodu sa stretáva v tomto čase, v našich životoch.

Už som viackrát spomenul očakávanie. To je, zdá sa, človeku bytostne vlastné. Áno, sú ľudia, ktorí hovoria, že už nič nečakajú. Ale zväčša je to výpoveď sklamania či rezignácie. Ale ani týmto ľuďom neveríme úplne. Veď taká výpoveď znamená, že človek očakáva už len pokoj od všetkého, alebo očakáva aspoň smrť bez bolestí.

Väčšina ľudí však očakávania má. Čakáme, ako sa vyvinie konflikt na pracovisku, ako dopadne náš plán, chceme niečo vytvoriť, plánujme si zážitky… Adventné očakávanie môže trochu korigovať naše plány a naše očakávania. Už starozákonní ľudia čakali na Záchrancu, na Mesiáša. Ale história nás poučuje, že neprišiel nikto, kto by zázračne, raz a navždy vyriešil všetky problémy, alebo zmenil všetkých ľudí. Také očakávanie je nereálne. Rovnako ako všetky jemu podobné, keď čakáme svetlé zajtrajšky, ktoré má zariadiť niekto iný. Biblické uvažovanie nás bude smerovať na očakávanie Božieho kráľovstva – teda nielen na splnenie vlastných túžob. Bude nás smerovať na kráľovstvo pravdy, spravodlivosti, pokoja a dobra. Na očakávanie toho, čo by sme pri všetkých svojich sklamaniach veľmi ľahko zabudli.

Páči sa mi dnešné evanjelium. Hlavne to, ku komu nás Ježiš prirovnal. K vrátnikom. A je to symbol, nad ktorým sa dá dlho rozmýšľať. Vrátnik musí byť ostražitý, bdelý, očakávajúci. Jeho služba nekončí, ak už vpustil pána do domu. On má strážiť ďalej. Tá ostražitosť by nám nemala chýbať. Nemali by sme si ju nechať zobrať ani sklamaniami, ale ani vlastným snívaním. K tomu patrí, že vrátnik musí byť trpezlivý. Aj to je pekný odkaz. Ak hovoríme o spravodlivosti, pravde, láske, dobrote…, to všetko si vyžaduje neskutočnú trpezlivosť. Nič z toho nepadá z neba samo a nič z toho tu nie je trvalo a navždy. A posledná symbolika vrátnika, ktorú teraz pripomeniem, je, že vrátnik musí niekedy niekomu aj zabrániť vstúpiť. To sa mi zdá ako dobrý odkaz pre nás: byť sami sebe vrátnikmi. Pretože – a to vieme všetci –  záleží na tom, čo do seba vpúšťame. Od toho sa z veľkej časti odvíjajú naše očakávania, ale aj náš pokoj či nepokoj.

Všetkým prajem požehnaný adventný čas.

Peter Cibira

105 celkovo 1 dnes