Nie je žiadnym tajomstvom, že ľudia chodiaci do kostola nie sú všetci rovnakí. Máme ľudí, ktorí vieru slovami vyjadrujú a ktorí sa zúčastňujú na bohoslužbách, ale v niektorých oblastiach si žijú svoje. Máme ľudí, ktorí nás prekvapia, pretože by sme ich nepočítali k zvlášť veriacim, ale v niektorých reakciách nás pozitívne udivia. Máme ľudí, ktorí hovoria tie isté slová o vyznaní viery, ale každý si predstaví pod tým niečo iné. A poznáme aj seba, že niečo úprimne vyznávame, ale sme aj hriešni, teda svoje postoje aj porušíme… Jednoducho vonkajšie vyjadrenia neznamenajú, že niekoho úplne poznáme a vieme ho dôsledne zaradiť.
Dnes Ježiš pochválil vieru pohanského vojaka. Skúsme sa pozrieť, čo to vlastne pochválil.
Stotník bol príslušníkom okupačnej armády. A predsa o ňom izraelský predstavitelia vydávajú veľmi dobré svedectvo: Miluje náš národ, postavil nám dokonca synagógu! V rímskom vojsku vraj bola vždy aj skupina staviteľov – asi pre prípad stavania opevnení. Zdá sa, že keď nebojovali, stotník ich poslal urobiť izraelitom synagógu. Nemusel to urobiť, od nepriateľa sa to asi ani veľmi nečakalo. Druhá výrazná vec na stotníkovi je, že si váži svojho sluhu. Na sluhovi, ktorý zomieral, mu nemuselo záležať. Stal sa skôr príťažou a vo vtedajších časoch (či aj v tých dnešných?) by nebol problém zbaviť sa tejto príťaže. Ale veliteľ vojakov to videl inak. Tretia výrazná zvláštnosť bola jeho pokora. Slová, ktoré opakujeme pri každej omši: Pane, nie som hoden, aby si vošiel do môjho príbytku, pod moju strechu, ale povedz iba slovo…, sú znakom jeho pokory. On sa necíti hoden, hoci ho preferujú židovskí predstavení, on vníma sluhu ako hodného orodovania, ale nie seba, ako hodného Ježišovej návštevy… Toto všetko Ježiš zahŕňa do chvály jeho viery. Toto všetko charakterizuje jeho vieru.
Čo si z toho vziať do života? Aj človek z iného sveta, inej skupiny, vierovyznania, môže mať v sebe niečo, čo je duchovné a pekné. O zmysle pre duchovné veci sa hovorí, že je to antropologická konštanta. Nenaplašte sa toho slova. Znamená to presvedčenie, že je celkom prirodzené pre človeka, že má v sebe zmysel pre duchovné veci. Niekedy to môže byť len hlboké presvedčenie, že budem mať šťastie, inokedy presvedčenie, že život má zmysel, aj keď to práve necítime, inokedy je to volanie po harmónii s ľuďmi i prírodou, pre ďalšieho zas presvedčenie o existencii života po smrti, pre ďalšieho o posvätnosti lásky a vernosti v nej… Jednoducho, niečo je pre človeka posvätné. Nemusí to byť vždy ideálne duchovné hľadanie, ani to hneď nemusí urobiť z nás dobrých ľudí. Môže to byť potlačené, ohrdnuté, deformované… Ale je dobré si pripomínať, že to existuje. A pre nás, ktorí sa hlásime k viere, je dnešný príbeh pohanského vojenského veliteľa pripomienkou, že treba oprašovať aj tieto základné ľudské dobré hodnoty. Či je to zdravá pokora, či je to úcta k inému človeku (hoc aj nižšieho postavenia), či je to láska k ľuďom, s ktorými žijeme… To všetko sú veci, ktoré ukazujú zdravie našej viery a jej dobré pôsobenie na naše vnútro.
Peter Cibira