Rodina je témou viacerých reklám (hlavne vianočných), je témou pre náboženstvá, pre sociológov, pre politikov…. To všetko naznačuje, že to nie je jednoduchá téma a dá sa na ňu pozerať z mnohých uhlov.
Slávime dnes sviatok Svätej rodiny. Môže nám jej pripomienka nejako pomôcť v spletitých premenách rodiny dneška?
Najprv si musíme pripomenúť, že nesmieme Svätú rodinu primaľovávať. Človek má taký sklon. Už aj rodiny svojich starých rodičov si často prifarbíme podľa svojho videnia. Ak ich chceme vidieť idylicky, dá sa to. Len to nemusí zodpovedať realite.
Čo vlastne vieme o Svätej rodine? V podstate sa to dá povedať niekoľkými vetami. Jej príbeh začal tým, že Mária prijala dieťa. Ale prijala ho inak, ako si to predstavovala. Jozef prijal svoju snúbenicu Máriu za manželku. Ale prijal ju inak, ako si to predstavoval. Vzápätí sa všetci stali migrantmi. Museli unikať pred možnou hrozbou. Žili teda úplne inak, ako by si to boli predstavovali. A dnešný úryvok evanjelia (Lk 2, 41 – 52) hovorí, že ani táto rodina sa nevyhla vnútorným konfliktom. O Jozefovi sa v evanjeliách dozvedáme len veľmi málo. Nie je zachytená ani jediná jeho veta. A po príhode z dnešného evanjelia, keď sa dvanásťročný Ježiš stratil, už Jozef nie je ani spomenutý. O Panne Márii vieme viac, máme zachytených aj niekoľko jej viet. Ale tiež je to veľmi málo na to, aby sme dokázali jasne popísať jej miesto v rodine, jej vzťah k Jozefovi a podobne. Ak teda chceme hľadať inšpiráciu u Svätej nazaretskej rodiny, musíme byť opatrní, aby sme tam neprimiešali príliš veľa svojho videnia a nehovorili o ideáli, ktorý je viac naším ideálom ako ich.
Keď chcem byť pravdivý, musím povedať, že ideálne rodiny vlastne nepoznám. Žiaľ. Všade sa niečo nájde, čo ruší ideál. Niekde je nedostatok prispôsobenia sa; inde sa niekto prispôsobuje až tak, že to nie je zdravé a ten druhý to zneužíva; niekde si jeden z rodičov nakláňa deti na svoju stranu; niekde sa preferuje len jedno z detí; niekde sa úplne zbytočne a často kričí; niekde sa nekomunikuje… Mohol by som a mohli by sme pokračovať celými litániami, čo všetko ruší ideál našich rodín. A keby sa niekto v niečom nenašiel, ešte na nás čaká delenie majetku, ktoré dokázalo rozvrátiť nejeden dovtedy fungujúci súrodenecký vzťah.
Napriek tomuto je potrebné zdôrazniť, že nič lepšie ako rodinu nevymyslíme. Aspoň pokiaľ vnímame nielen osobné šťastie jednotlivca, ale dobro všetkých členov rodiny a dobro celej spoločnosti. Môžeme si predstavovať, aké by to bolo, keby sme neboli vo svojej rodine. Ale ak myslíme na celok, rodina stále vychádza ako tá najlepšia forma. Aspoň pokiaľ sú všetky nedokonalosti ako-tak únosné.
Vráťme sa však teraz k Svätej rodine. Môže nám jej obraz v niečom pomôcť? Pre mňa je dnešný úryvok Písma inšpirujúci. Počuli sme, ako sa Ježiš odvoláva, že má byť tam, kde ide o nebeského Otca. Môže nám to pripomenúť dôležitú pravdu: Ten druhý – či už je to manželka, manžel, dieťa – mi celkom nepatrí. Patrí predovšetkým Bohu a mal by sa aj sám o to snažiť. Rovnako ako aj ja. Druhá inšpirácia je v zmienke o Márii, že všetko uchovávala vo svojom srdci. V srdci sa pomerne ľahko uchovávajú príjemné chvíle. Ale o Márii sa tu píše, že uchovávala aj to, čo práve nevedela pochopiť. Uchovávať v srdci znamená premýšľať, túžiť. Je to dosť blízke modlitbe, pretože aj tá je túžbou a hľadaním. Uchovávať v srdci znamená snažiť sa pochopiť. Pochopiť iného, pochopiť priority života. Je to vlastne premieňanie seba, nie druhého.
Spomenul som, že vlastne nepoznám ideálne rodiny. Ale našťastie poznám ľudí, ktorí sa aspoň občas snažia o takéto premýšľanie aj nad javmi, ktorým nerozumejú a ktoré môžu byť aj náročné či zraňujúce. A to je dobre. Pokladám to za najdôležitejšiu cestu k tomu, aby sa aj v našich rodinách lepšie žilo.
Peter Cibira