Príhovor v nedeľu 30. 6. 2019

V časoch mojej mladosti bola ešte povolená reklama na cigarety. Jedna z nich zobrazovala kovboja, ktorý išiel so svojím koňom púštnou krajinou. Rozložil si oheň a uvaril si akýsi fazuľový prívarok. Autori reklamy zjavne chceli vytvoriť ilúziu slobody. A myslím si, že na filmovom plátne sa im to aj podarilo. Kovboj skutočne pôsobil slobodne, nik a nič ho neohrozovalo ani nenaháňalo. Súdny človek však vie, že je to iba ilúzia

slobody. Keby totiž kovboj dlhšie zostal na púšti a minul by všetku vodu aj fazuľu z konzervy a nemal by sa na koho obrátiť a nenašiel by zdroj vody, okamih slobody by sa rýchlo zmenil na ťažký, rýchly a boľavý boj o prežitie.

Inak pracujú s predstavou slobody obchodníci. Tí vedia, že pre zákazníka je známkou slobody to, že si môže vybrať. Preto sa podobný tovar dodáva v rôznych obaloch, preto sa občas prehodia tovary v celých regáloch – nech je to tak trochu aj hra s výberom. A to už je vyšší stupeň slobody ako sloboda púšte. Ale aj tak niekedy vyjdeme zo supermarketov so známou vetou, že nič tam nemajú. Nie že by nemali, tovaru je tam viac ako dosť, ale nie je to pre nás. Neuspokojilo nás to. Aj keď je to vyšší stupeň slobody, predsa vieme, že tiež nie je dostatočný. Nestačí môcť si vybrať z toho, čo nám kto predloží.

Mohol by som pokračovať inými príkladmi a inými stupňami slobody, ale uvedené stačí. Stačí na to, aby sme si pripomenuli, ako si pod dôležité a cenné slová – ako je napr. aj sloboda – vieme dať svoje predstavy, ilúzie, ako ich vieme niekedy aj vyprázdniť.

Ak zostaneme pri téme slobody, pokladám pri nej za dôležité, že každé vydobytie slobody je spojené s príbehom. A zväčša je to príbeh bolesti, zápasu, zhadzovania jarma, hľadania nových ciest. Príkladom môže byť aj Európska únia. Otcovia jej myšlienky – Konrad Adenauer a Robert Schuman – zápasili o to, aby sme medzi sebou neviedli vojny. Snažili sa o systém spolupráce, ktorý bude dôležitejší a lepší pre zúčastnené krajiny ako vojna. Lenže ak sa aj podarí takýto zápas víťazne vybojovať, takmer zákonite prichádza, že ľudia zabudnú na príbeh a jeho bolesť a uvoľní sa priestor aj pre takých, ktorí s pôvodnou myšlienku takmer nič nemajú, dokonca jej možno čiastočne protirečia. Podobne sa môžeme pozerať na zápas amerických černochov o zrušenie otroctva, ale aj na zápas mnohých kedysi koloniálnych krajín, podobne sa môžeme pozrieť na našu revolúciu z roku 1989.

O slobode hovorím kvôli dnešnému druhému čítaniu (Gal 5, 1.13-18). Pavol tam písal o slobode. Aj Pavol mal svoj príbeh zápasu. On bol spočiatku farizej. Teda veril, že cestou k Bohu je presné zachovávanie všetkých predpisov a nariadení. Vieme si trochu predstaviť, akým zápasom musel prejsť vo svojom vnútri, aby sa stal ohlasovateľom Kristovej slobody. Od zákona a jeho dodržiavania prešiel až k zodpovednému životu v blízkosti milujúceho Boha. A aj Pavlovi sa stalo to, o čom sme hovorili; Pavlov zápas sa u jeho nasledovníkov vytratil a priestor slobody začali ľudia zapĺňať tým, čo k slobode nepatrí. Galaťanom musel napísať: „Keď sa hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom nezničili.“ Iste, je to spojené s dávkou irónie. Ale tieto ironické slová by sme pokojne mohli citovať aj dnes. Pritom Pavol vnímal slobodu ako Kristov dar, teda dar Boží, a vedel, že to nie je hotový dar, ale je to pozvanie a povolanie pre nás.

A tým sme pri evanjeliu (Lk 9, 51-62). Bolo nabité udalosťami a Kristovými vyjadreniami, ktoré môžu pôsobiť veľmi tvrdo – ako napr. „Nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych.“ Kľúčom k týmto slovám a k Ježišovmu správaniu je, že on už nemal veľa času. Bol na poslednej ceste do Jeruzalema, išiel si po ortieľ smrti. Taký človek už veľa nevysvetľuje, pochopiť jeho slová je skôr na adresátoch. A stálo by za to zastaviť sa nad každým výrokom – nad tým, ako napomína apoštolov s podpaľačskými tendenciami, ako hovorí o svojom prístrešku bez strechy… Jedno je tu však spoločné. Všetkých adresátov svojich slov viedol k odstupu od seba, viedol ich k tomu, aby sa zamysleli nad tým, či nežijú vo falošných predstavách, ilúziách… – aj o ňom, aj o živote, aj o sebe. A toto je dar evanjelia – neprestajne nám stavia otázku, ako to myslíme so svojimi slovami, predstavami, so svojím egom. Je to dar, ktorý môže aj bolieť, ale predsa je veľmi dôležitý. Ak sme totiž naozaj povolaní k slobode, ako to písal Pavol, potom je nanajvýš dôležité premýšľať nad tým, čím túto slobodu a život napĺňame. Či ich napĺňame len svojimi predstavami, alebo sa snažíme o to, aby tieto vznešené dary boli napĺňané správnym obsahom.

Peter Cibira

172 celkovo 1 dnes