Keď som začal uvažovať nad dnešným evanjeliom (Mk 9, 38-43. 45. 47-48), napadlo mi, že je to vlastne dobre, že nedeľné texty máme predpísané a čítajú sa takmer na celom svete rovnaké. Preto je to dobre, lebo inak by som si tento text nevybral. Je v ňom veľmi veľa ostrých obrazov a tvrdých slov, ktoré treba vysvetľovať, ale úplne sa vysvetliť nedajú.
A tak sa pokúsim povedať k dnešnému evanjeliu aspoň to, aké myšlienky vo mne vyvoláva.
Celkovo je témou dnešného evanjelia jednota. Apoštol Ján prišiel za Ježišom zo strachu o jednotu. Niekto si totiž dovolil robiť dobro v Ježišom mene, ale apoštoli ho nepoznali, lebo nechodieval s nimi. Veľmi podobný text sme počuli aj v prvom čítaní (Nm 11, 25-29). Tam zas prorokovali dvaja muži, ktorí neboli s Mojžišom pri odovzdávaní prorockej úlohy. Aj to niekomu vadilo a Jozue priamo žiadal, aby im to Mojžiš zakázal.
Tento príbeh nám poslúži viac; pokladám ho za zrozumiteľnejší, nakoľko si nevieme celkom predstaviť, čo znamenalo vyháňať démonov v Ježišovom mene. Ale čo znamenalo prorokovať, to si trochu ozrejmiť vieme. Prorocké slová boli spojené s Božou autoritou, teda mali v sebe nárok na to, aby usmerňovali život, aby sa ľudia podľa nich riadili. Ak začal niekto hovoriť takýmto spôsobom, je celkom zrozumiteľné, že to vzbudilo aj nevôľu, možno aj závisť. Veď i my poznáme ten nepríjemný pocit, keď si niekto robí nárok na absolútnu pravdu, keď žiada, aby sme podľa jeho slov konali. A zvlášť ak ide o človeka, ktorý nám nie je celkom známy či celkom blízky. Dnešné komentované biblické state sú teda príbehy o strachu zo straty jednoty z dôvodu, že prichádza niekto, kto hlása pravdu inak, ako sme si my predstavovali.
Môžeme namietnuť, že toto predsa máme v našich časoch vyriešené. My vieme, že pravdu treba počúvať, že je potrebný dialóg, že by človek mal byť vypočutý – nie prevalcovaný. Pre nás by bolo hanbou, keby sme nepriznali človeku právo na jeho názor. To všetko vieme. A napriek tomu vôbec nie je výnimočné stretnúť sa s tým, že počúvame pravdy iných s predsudkami. Vôbec nie je výnimočné, že niekde dialóg nie je prípustný. Je pomerne časté, že ľudia nie sú vypočutí… V prostredí rôznych cirkví je stále možné stretnúť sa s tým, že niekto „nechodí s nami“, a preto sa jeho reč a jeho pravda nestretnú s načúvaním. V prostredí našich rodín sa môžeme stretnúť s tým, že zrazu trváme na svojej pravde – aj keď trochu tušíme, že nie je celkom správna – len preto, aby sme dali najavo svoju dôležitosť. A tak by sme mohli pokračovať. Preto je dobré, že nám to všetko dnešné evanjelium znovu predkladá na premýšľanie.
Druhá časť evanjelia je zložitejšia. Nájdeme tam veľmi vážne výzvy na uťatie ruky i nohy, vylúpenie oka. Všetci vieme, že tieto slová nemôžeme brať doslovne. Sú súčasťou orientálneho vyjadrovania. Sú zvýraznením, ktoré má upozorniť, že tu je niečo veľmi, ale veľmi dôležité. A čo je pre Ježiša to dôležité? Pohoršenie. Celé to adresoval ľuďom, ktorí pohoršujú, teda sťahujú na horšiu cestu, znižujú latku.
Všetci sme už niekoho pohoršili. A zastavil sa svet? Ani nie. Svet pokračuje ďalej. V čom je teda problém? Prečo Ježiš tak naliehavo upozorňoval na pohoršenie? Je ono naozaj také vážne?
Pri premýšľaní nad tým som si pripomenul niečo zo svojej minulosti. Kedysi som trochu spolupracoval s rodičmi narkomanov. Všetci asi viete, že nielen narkoman potrebuje pomoc, ale aj rodičia či iní príbuzní hľadajú pomoc, vytvárajú podporné skupiny. Niekedy to vôbec nie je jednoduché a trvá celé mesiace i roky, kým takíto ľudia nájdu nielen pomoc pre svoje dieťa, ale sú sami ochotní meniť sa. Na atmosfére a reakciách rodiny totiž veľmi záleží. Spomínam si na manželov, ktorí už boli vo fáze, keď boli pokorní a pozerali nielen na svoje dieťa, ale aj na seba. A hovorili. Hovorili celkom banálne veci. Priznali, že to boli oni, ktorí bránili dieťa pred napomenutiami učiteľky, oni vyšli voči nej do protiútoku. Boli to oni, ktorí vytvorili falošné potvrdenie, keď ich dieťa nechcelo ísť do školy. Boli to oni, ktorí poskytli alibi, keď ich dieťa bolo prvý raz obvinené z krádeže… V podstate samé banálne veci. Netvrdím, že toto všetko je dôvod drogovej závislosti ich dieťaťa. Ale svoj podiel to na celom príbehu určite má. To sú tie malé pohoršenia, zníženia latky, nenápadné umožnenie horšej cesty. Škoda, že si to zväčša uvedomíme až neskôr. Niekedy aj neskoro.
Preto je Ježišova výrazná a kritická reč dôležitá. Chce nás upozorniť, aby sme nemuseli riešiť následky. Jednotu – kresťanskú, národnú, rodinnú,… – ohrozuje naše poľavovanie, naše pohoršovanie. Nech nám Ježišove slová pomôžu.
Peter Cibira