Príhovor v nedeľu 31. 1. 2016

Nemusíme byť veľkí športovci, aby sme vedeli, že prehra v domácom prostredí mrzí viac ako prehra v cudzom. Nie že by sa inak rátali body, ale v domácom prostredí sa pridáva vedomie sklamania svojich. Dnes sme Ježiša mohli vnímať, ako prehral v prostredí, v ktorom vyrástol (Lk 4, 21-30).
Prvá Ježišova kázeň doma, medzi svojimi, skončila neúspechom. Sled udalostí bol rýchly: najprv sa čudujú milým slovám a po niekoľkých vetách sú takí nahnevaní, že ho chcú zabiť a ženú ho za mesto. Čo sa to vlastne stalo?
Prvé, čím Ježiš sklamal svojich domácich, bolo, že narušil ich predstavy. Sám hovorí, že čakajú zázrak, pretože už o jeho moci počuli. Ale nebudú ho vidieť. A ďalej im naznačuje, že ním pohŕdajú (čo je pri prorokoch doma bežné). A potom vyberá dve situácie z Biblie, ktoré hovoria o Božej pomoci cudzincom, pohanom. Naznačil im, že aj jeho pôsobenie sa bude obracať na takúto cieľovú skupinu, že tá je otvorenejšia a teda hodnejšia jeho činnosti. A to všetko ich priviedlo do zúrivosti.
Môžeme tu trochu postáť a pripomenúť si niečo dôležité: viera či Biblia nie sú uspávacie tabletky! Viera ruší naše zabehnuté predstavy. A tak to aj má byť. Ak by sme mali pocit, že už všetko poznáme a dokonca aj podstatnejšiu časť zachovávame, nie je to v poriadku. Pripomeňme si veľkosť ideálov, ktoré kresťanstvo prináša: milovať aj nepriateľov, dôverovať Bohu a nie inému, byť slobodný od všetkého, schopnosť odpúšťať… to sú také veľké ideály, že ich nikdy nemôžeme naplno dosiahnuť. Môžeme sa k nim približovať, niekedy úspešnejšie, inokedy nie, ale stále sú ďalej ako naša realita. Stále je nad čím premýšľať, o čo sa snažiť a čo naprávať.
Zamestnáva ma však ešte ďalšia vec: Izraeliti v Ježišových časoch boli ľudia Biblie. Poznali ju spamäti (určite aspoň podstatné časti), stretávali sa týždenne v synagóge, kde sa Biblia čítala, vysvetľovala a kde sa o nej diskutovalo. Riadila spoločenský život. A predsa boli títo ľudia schopní zabíjať! Sotva zdvihli hlavu od Písma, hnali Ježiša za mesto s úmyslom zhodiť ho z vrchu. Ako je to možné, že ľudia Biblie toto dokážu?
Na túto otázku sa celkom nedá odpovedať. Vieme však, že sa to v histórii opakuje mnohokrát. A nemusia to byť len ľudia Biblie, ale aj Koránu, aj iných posvätných textov. Možno to teraz vyznieva tak, že nahrávam ľuďom, ktorí sú presvedčení, že náboženstvá treba zrušiť, vyškrtnúť z moderných dejín. Sú takto presvedčení práve preto, že je často možné vidieť za náboženstvami krvavú škvrnu. Ale nenahrávam takýmto názorom. Nie je také jednoduché škrtnúť náboženstvá. Ak by sme ich škrtli, čo zostane? Budeme dôverovať ľudskosti človeka? Dá sa jej po všetkom, čo v dejinách môžeme vidieť, dôverovať?
Pre mňa znamená dnešné evanjelium veľmi dôležité upozornenie na to, že ľudské zlo, pohŕdanie iným človekom, točenie sa okolo seba, ľudské sebectvo i zákernosť sa vedia skryť aj pod prikrývku svätého. Ani táto prikrývka nie je zárukou, že vlastné zlo odstránili. A ak ani táto prikrývka nie je na to zárukou, čo potom? Zostáva len byť v strehu, upriamiť sa na to, aby sme vpustili Božie slovo do svojho vnútra, aby sme pracovali na vlastnom vnútri, na svojej povýšenosti, pýche, nesprávnych motívoch. Príhoda z Nazareta je vážnym varovaním. Ak ani prikrývka zbožnosti nechráni dostatočne pred nenapraveným ľudským vnútrom, čo potom?
Čítal som o jednom rozhovore s rabínom, ktorému popisovali všetky hrôzy nacistického režimu, prenasledovanie Židov a koncentračné tábory. Po opise tohto všetkého sa niekto spýtal rabína (to býva časté v takýchto rozhovoroch): „Ako ešte môžeš veriť v Boha, keď vidíš toto všetko, čo sa s nami stalo!?“ Rabín odpovedal protiotázkou: „Ako ešte môžeš neveriť v Boha, keď vidíš toto všetko, čo sa s nami stalo?“ Ja si to „s nami sa stalo“ rozširujem: nielen so Židmi sa počas vojny niečo stalo, ale aj s tými, ktorí to zlo páchali! S nami ľuďmi sa môže neraz stať to, že sme schopní aj najhoršieho zla. A veriť v Boha znamená hlásiť sa k Tomu, ktorý nastavuje zrkadlo našim predstavám, motívom a činom.
Peter Cibira

422 celkovo 1 dnes