Počas predchádzajúcich nedieľ sme počúvali Ježišove podobenstvá. Je to tak i dnes, i keď to dnešné podobenstvo nie je len príbehom na premýšľanie, ale je v ňom Ježišov autobiografický príbeh (Mt, 21, 33-43). Aspoň tak to môžeme vidieť my dnes. Ježiš ho povedal krátko pred svojou smrťou, teda v čase, keď už otvorene hovoril, že bude trpieť a zomrie násilnou smrťou. Vedel, že dopadne ako syn z podobenstva. Ale napriek tvrdým predpokladom, predsa môžeme v celom príbehu vnímať Ježišov pokoj, istú láskavosť.
Súčasne je toto podobenstvo krásnym rečníckym útvarom. Môžeme si všimnúť, ako v ňom graduje napätie a ako dosiahne svoj vrchol, keď hospodár posiela k vinohradníkom svojho syna. A oni sa rozhodujú úplne inak, ako si to želal hospodár. Tá gradácia ukazuje pre nás nepochopiteľné predstavy hospodára. Trpezlivo a stále znova, akoby bez poučenia sa, posiela svojich poslov. Je to obraz Boha a jeho trpezlivosti. Nie je ťažké domyslieť si, že Ježišovi poslucháči v tých časoch mohli tušiť, že Ježiš naráža na dejiny Izraela. Na prorokov, ktorí k tomuto národu hovorili, čo chce Boh, ale dopadli často práve tak, ako poslovia v podobenstve: boli prenasledovaní, kameňovaní i zabíjaní… Na jednej strane je tu veľkosť, trpezlivosť a láskavosť Boha – Hospodára, na druhej strane kontrast konania správcov – vinohradníkov.
Samozrejme, nejdeme súdiť izraelské dejiny. Podobné príbehy jednania, násilia fyzického, psychického i spoločenského sú stále. Ani nás to veľmi neprekvapuje. A preto je dobre, že tu zaznieva aj iný hlas, ako hlas násilníkov.
Mňa na celom príbehu najviac oslovuje Ježišov prechod na citát zo žalmu: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným!“ (Ž 118, 22) Uholný kameň si môžeme predstaviť ako ten, ktorý je na rohu stavby. Pri jednoduchších stavbách bolo potrebné zabezpečiť dobrú statiku rohov, rohy sa premostili a stavba mohla rásť. Vo vinici je kameň nepriateľom. Ten sa z vinice odstraňuje, vynáša… Predstavuje náročnosť. Ježiš nehovorí o odstránení, ale o využití aj toho, čo je nepríjemné. O zapracovaní do novej stavby toho, čo nás ťaží, aj čo je nepríjemné…
Napriek tomu, že sme často dosť podobní vinohradníkom z dnešného podobenstva, nech neutíchne túžba a volanie po tom, aby sme vedeli zapracovať do dobrej stavby aj všetko náročné a zdanlivo súce na vyhodenie. Nech neutíchne hlas volajúci po dobrom ovocí spravodlivosti, láskavosti vo vinici Pána.