Príhovor v nedeľu 4. 12. 2016

Ľudstvo nemalo a nemá patent na to, aby človek nerobil zlo. Ani na to, aby sa zmenil, obrátil, zanechal cestu zla. Niekomu pomôže hrozba trestu, inému nie. Niekedy sa snažíme ľudí napomínať, dohovárať im. Niekedy to pomôže, inokedy nie. Niekedy veríme tomu, že dobrý príklad musí osloviť. A on niekedy osloví, inokedy nie. Jednoducho nemáme patent.
Dnes sme v evanjeliu počúvali (Mt 3,1-12), ako Ján Krstiteľ napomínal ľudí k pokániu. Zdá sa, že sa mu aj celkom darilo. Keď však v zástupoch videl aj farizejov a saducejov, použil tvrdý slovník: „Hadie plemeno!“ A pokračoval otázkou, kto im ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu. Tá otázka akoby naznačovala tému strachu. A my sa tu zastavme: Robí sa pokánie zo strachu? Mnohokrát to môžeme počuť ako výčitku voči nášmu ohlasovaniu evanjelia v kostoloch: že plašíme ľudí peklom. Ale poznáte dnes niekoho, kto by sa naozaj nechal vystrašiť peklom? Môžeme poznať ľudí, ktorí si uvedomujú, že naše činy sa nestrácajú, že budeme s nimi stáť pred Bohom. Ale to je skôr vec vnútorného dozrievania ako strachu. A aj takých ľudí nie je príliš veľa.
Keď sa v Starom zákone hovorí o pokání, to slovo znamená „návrat“. Pre mňa je to dôležité. Nehovorí sa tu o ťažkých sebazáporoch, o ponorení sa do smútku. Hovorí sa o návrate k tomu, ako bol človek stvorený, o návrate k dobrým a Božím silám, ktoré sú v nás, o návrate k tomu, aký by svet mal byť, aký svet chcel Boh.
Pre Starý zákon bolo konanie pokánia podmienkou spásy. Zaujímavé je, že Nový zákon to obracia naruby. Spásu sme dostali, boli sme spasení. Konať pokánie je dôsledkom tohto vedomia. Teda ide viac o rozpoznanie, že sme Bohom milovaní, rozpoznanie toho, čo všetko dostávame, k čomu sme pozvaní. To má byť vstupná brána k pokániu. To má byť precitnutie, ktoré pozitívne mení život.
Včera som počúval rozhovor jedného vysokoškolského pedagóga. Je to vzdelaný a hĺbavý človek. Hovoril o svojom postoji k spovedi. Naznačil aj to, že spoveď nie je pre neho vždy ľahká (ako asi pre väčšinu ľudí), ale aj to, ako si ju váži a má rád. Dôležité však bolo, keď hovoril, že od kňaza pri spovedi neočakáva hlbokú analýzu a nekonečné pitvanie jeho previnení. Očakáva poslinenie vzťahu s Bohom, oprášenie i objavenie uzdravujúcich a pomáhajúcich síl… Veľmi to súvisí s tým, čo hovoríme o pokání z hľadiska Nového zákona.
Môžeme to všetko povedať ešte inak: Jedným z dôležitých znakov skutočného precitnutia a pokánia je radosť – radosť z toho, že sa dá aj inak, lepšie.
Nielen Ján Krstiteľ vyzýval svojich poslucháčov k pokániu a precitnutiu. Aj každoročný čas Adventu nesie takúto výzvu. Môžeme si len priať, aby sme sa vedeli tešiť z každého človeka, ktorý ukáže, že sa dá žiť aj lepšie, že sa dá vystúpiť z kolobehu zla. Môžeme si priať, aby sme objavili radosť z toho, že aj my môžeme žiť aj lepšie, zapojiť sa do toho, k čomu sme boli Bohom pozvaní.

Peter Cibira