Na jednej hodine náboženstva som zisťoval, či deti vedia vymenovať nejaké problémy, ktoré trápia náš svet. Išlo o deti prvého stupňa. Ukázalo sa, že vedia o vojnách, o hlade, o problémoch v rodinách i medzi sebou navzájom. Potom však mali otočiť lístok a napísať, kto by mal tieto problémy riešiť. Zaujala ma pomerne výrazná skupina detí, ktoré odpovedali konkrétnymi menami. Tie mená boli: Donald Trump a Róbert Fico. A ja stále premýšľam nad tým, kto, kedy a ako toto vniesol do detských hláv?!
Využívam túto príhodu na úvod k dnešnému evanjeliu (Mk 1, 29-39). Počuli sme, ako Ježiš uzdravoval. Bola to väčšia časť textu. Ježiš uzdravil Petrovu svokru, potom mu z Kafarnauma nosili všetkých chorých. A on uzdravoval a uzdravoval. Ale na konci dnešného textu zaznela kľúčová veta: „Poďme inde, prišiel som kázať!“ Ježiš nešiel riešiť akútne zdravotné problémy celého Kafarnauma. Chcel kázať. Odpovedať na otázku, prečo to tak bolo, nie je až také ťažké. Stačí si spomenúť, že vojny začínajú v myšlienkach, v slovách a vo vetách. A nielen vojny. Aj mier sa tvorí v myšlienkach, v slovách, vo vetách. Slovo je veľmi dôležité. Alebo skôr naše nasmerovanie je veľmi dôležité. A nasmerovanie sa tvorí cez porozumenie, cez osvetlenie javov, hodnôt. Ako príklad môžeme použiť dnes tak často rozoberanú situáciu v našom zdravotníctve. Máme obrovské poznanie. Máme nesmierne množstvo medicínskych a technických možností. Ešte nikdy ľudstvo také poznanie nemalo. Nikdy sme nemali také možnosti. A predsa väčšina ľudí s reálnym kontaktom s naším zdravotníctvom je sklamaná i nahnevaná. Čím to je? Je to tým, že sa pokrúti dobrá myšlienka. Myslím teraz na myšlienku „pomáhať ľuďom“. Ak sa pokrúti ekonomikou alebo ľudskými zlyhaniami, nestačia ani medicínske poznatky a možnosti. Ježiš videl svoje hlavné poslanie v kázaní, teda v učení ľudí. Za to môžeme byť vďační aj my. Keby len uzdravoval, možno by sa nedostalo až po nás, že máme hľadať správne motívy, ciele, že si máme dobre nastaviť zameranie života.
V prvom čítaní sme počúvali o Jóbovi. Viem, že z takého krátkeho úryvku nie je možné pochopiť celú knihu (Jób 7, 1-4. 6-7). Pritom ide o veľmi dôležitú knihu Starého zákona, ktorá rieši otázku utrpenia. Rieši ju inak, ako bolo vtedy bežné. Odmieta predstavu, že všetko utrpenie si človek spôsobil svojou hriešnosťou. Trochu to zhrniem a pripomeniem.
Jób bol bohatý človek – s rodinou i so spoločenskou vážnosťou. V priebehu krátkeho času prišiel o všetko. Deti mu zahynuli, majetok stratil, stratil zdravie i spoločenskú vážnosť. Jeho vlastná žena ho nabádala, aby preklínal Boha a aby už zomrel. Prišli ho pozrieť jeho priatelia. V úvode urobili niečo veľmi dobré: pri pohľade na Jóbovo utrpenie len sedeli a mlčali. Škoda, že v takomto postoji nezostali a že začali rozprávať. Rozprávaním sa totiž stali advokátmi Boha proti Jóbovi. Napomínali Jóba a hovorili mu, že sa musel prehrešiť, keď takto trpí. Mal by robiť pokánie. Jób sa bránil. Nechcel to pripustiť. Bránil sa tak, že trochu aj prekročil hranicu slušnosti voči Bohu. Jeho rozprávanie môže miestami pre niekoho vyznieť ako rúhanie. Vyzýva Boha na súd. A Boh v tejto knihe skutočne vstúpil do deja. Prvé, čo urobil, bolo, že umlčal svojich obhajcov. Odsúdil ich reč ako nesprávnu. Potom viedol rozhovor s Jóbom a ukazoval mu, že tajomstvu utrpenia nemôže rozumieť.
Ja sa však chcem z tohto všetkého zamerať na to, že napriek obrovskému utrpeniu a nedostatku porozumenia pre otázku utrpenia Jób neprestal s Bohom komunikovať. Nepreklial Boha, ako mu to radila jeho žena. Ani Ho nevyhlásil za neexistujúceho pre Jeho mlčanie. Ani sa pre neho Boh nestal objektom nenávisti. Celý Jóbov zápas môžeme pokojne považovať za jednu veľkú a ťažkú modlitbu, za zápas pred Bohom i s Bohom. A ak si všimneme ešte raz evanjelium, tak Ježišova kľúčová veta, že prišiel predovšetkým kázať, zaznela po chvíľach modlitby. Snáď môžeme povedať, že aj Ježiš si pred Otcom potreboval utriasať priority, hľadať podstatné. Ak modlitbu neberieme iba ako prosbu o niečo, ona môže byť takýmto zápasom o podstatné, o správne nasmerovanie.
Keď budeme teraz sláviť svätú omšu, môžeme sláviť aj to, že sme takéto hľadanie ešte nestratili. Aj keď to nie je vždy jednoduché, aj keď to nevieme dostatočne realizovať v našich životoch, stále sme tu a sme schopní si pripomínať, že o podstatné nasmerovanie životov zápasíme pred Bohom.
Peter Cibira