Dnes sme mohli v evanjeliovom úryvku vnímať nahnevaného Ježiša (Jn 2, 13-25). Už v umeleckom spracovaní je vidieť, že nie je ľahké predstaviť si, ako je Ježiš nahnevaný. Máme veľa obrazov Ježiša v betlehemských jasliach, máme obrazy dvanásťročného Ježiša v chráme, Ježiša uzdravujúceho, učiaceho, diskutujúceho. A hlavne – Ježiša na kríži. Ale takých obrazov, kde je nahnevaný a vyháňa kupcov z chrámu, nie je veľa. Už aj preto je dobré zastaviť sa pri dnešnom evanjeliu. Ono nám totiž pripomína, že si nemôžeme pliesť Ježiša s dobrosrdečným dobráčikom, ktorého nič nenahnevá. Byť len dobráčikom – to nestačí. Hoci často hovoríme o ľudskej dobrote, neznamená to, že máme byť dobráčikovia, ktorým nič nevadí, nič nepovedia, všetko si nechajú na seba naložiť. Okrem dobroty je potrebné aj to, aby nám na niečom záležalo. A v Ježišovej nahnevanosti je možné čítať práve to, že mu na niečom záležalo.
V dnešnom evanjeliu nejde o kritiku pomerov vtedajšieho jeruzalemského chrámu. V dejinách sa toto evanjelium chápalo predovšetkým ako upozornenie na chrámy našich vlastných sŕdc. Jeden z najväčších mysliteľov kresťanstva sv. Tomáš Akvinský komentoval dnešný úryvok tak, že si všímal všetky spomenuté zvieratá. A hovorí, že dobytok je pre človeka znakom starostlivosti o život. Pretože dobytok ťahal pluhy a vozy. Skutočne, ak sa život zmení len a čisto na starostlivosť o život, na zaobstarávanie, niečo nie je v poriadku. Niečo nie je v poriadku ani vo vzťahu k životu, ani vo vzťahu k Bohu. Ovce pokladá sv. Tomáš za symbol hlúposti. Nech mu toto prirovnanie ovečky odpustia, ale hlúposť je tiež vážnou prekážkou vo vzťahu k životu i k Bohu. Bolo to tak voľakedy, je to tak aj dnes. Holuby sú pre sv. Tomáša symbolom nestálosti a prelietavosti. Aj to bol a je problém. V dnešných časoch, keď sedíme pred televíznymi obrazovkami a potrebuje vnímať neprestajné zmeny obrazov a diania, je nestálosť, prelietavosť a neschopnosť zostať pri svojom ešte väčším problémom ako v minulosti.
Napriek tomu, že sa mi slová sv. Tomáša Akvinského zdajú múdre a inšpirujúce, myslím si, že Ježišov hnev mieril ešte ďalej. Som presvedčený, že Ježiš vo chvíli hnevu v chráme upozorňoval na to, že každá bohoslužba, každý chrám – ten v Jeruzaleme, ako aj tie naše chrámy – sa môže stať niečím strnulým, čo nesúvisí so životom. V každom chráme sa môže stať, že si prežijeme svoju hodinku – či to bude nedeľná hodinka, či chvíľa slávnosti, či chvíľa hľadania posily v utrpení – a nič zo vzťahu k Bohu neprenesieme do života. V každom chráme a pri každej obete sa môže stať, že niečo obetujeme (u nás je to najčastejšie náš čas), ale neobetujeme, nedáme k dispozícii seba. Bohu máme patriť predovšetkým my sami, neurobí to za nás žiaden kňaz, žiaden obetný dar. Každá generácia si musí nanovo vytvoriť spôsob, ako preniesť Kristovo posolstvo, význam posolstva viery do života. Odtrhnúť náboženský život od bežného života – to je stály problém.
Chcem spomenúť aj druhé čítanie (1 Kor 1, 22-25), pretože v ňom je tiež dôležitý podnet. Apoštol Pavol napísal, že Židia hľadajú znamenia, Gréci múdrosť, my však ohlasujeme Ježiša ukrižovaného. Znamenia u Židov – to bolo hľadanie veľkého a mocného Mesiáša. Preto potrebovali znamenia, ktoré ho potvrdzujú. Počuli sme to aj v dnešnom evanjeliu. Ich Boh bol mocným Bohom, ktorý viedol a chránil ich národ. Grécka múdrosť, grécka filozofia – to bol systém uvažovania. Tu boli premýšľané všetky možné atribúty boha. Boh bol spájaný s múdrosťou a múdrym životom. Ale Pavol sa hlási k ukrižovanému. Čo nám tým chce povedať? Predovšetkým to, že sa hlásime k Bohu, ktorého by sme nevymysleli. Aj pre nás je prirodzené hľadať ho ako mocného či premysleného. Ale on sa k nám priblížil cez kríž svojho Syna. To by sme nevymysleli. A znamená to, že aj teraz niekedy prichádza cez tragédie života, cez naše kríže. Je potrebné ho vpustiť a nehľadať ho predovšetkým na miestach, ktoré sme si vymysleli a kde nie je. Boľavé miesta našich životov nám nastavujú zrkadlo a kladú otázku: Na čom ti záleží, čo to žiješ?
A nakoniec sa zastavím pri prvom čítaní (Ex 20, 1-17). Počuli sme trochu inak vymenované Desatoro. Prvé štyri prikázania sú vysvetľované a zdôvodňované. Ďalšie sú veľmi jednoduché: nezabiješ, nescudzoložíš, nepokradneš, nebudeš túžiť! Akoby nám to naznačovalo, že niektoré princípy ani netreba vysvetľovať. Jednoducho platia. Ak začneme nad nimi špekulovať, nájdeme mnoho dôvodov, prečo by sme ich mohli obísť. Ale v konečnom dôsledku prídeme na to, že jednoducho platia. Chcem však upozorniť na úplne prvú vetu čítania. Hovorí sa v nej: „Ja som Boh, ktorý Ťa vyviedol z Egypta…“. Až potom nasledujú pravidlá a prikázania. Boh akoby tu povedal svojmu ľudu: „Ste slobodní ľudia, nie ste otroci na zabitie! Ste vyvolení, nie ste ľud bezprizorne blúdiaci životom!“ Najskôr tu zaznieva, kým ľudia sú, až potom, čo majú robiť. To je veľmi dôležité pre život. Otázka a uvedomenie si toho, „kto som“, predchádza otázku „čo mám teda robiť“. V takomto duchu vyznievajú všetky prikázania a pravidlá inak. Už to nie je niečo, čo nám prikázala vonkajšia autorita. Zrazu sa to stane súčasťou naplnenia toho, kým sme a máme byť. Aj my sme „stvorení na Boží obraz, sme slobodné Božie deti“. Ak si toto uvedomíme, s najväčšou pravdepodobnosťou to bude odpoveďou aj na otázku, čo máme robiť.
Peter Cibira