Zajtra začína školský rok. Viackrát som počul, ako toho deti dnes majú veľa. A súhlasím. Je to preto, že naša kultúra má veľa za sebou, veľa je premysleného, veľa treba zvládnuť. A môžeme byť v mnohom hrdí na túto kultúru.
A predsa nám prvé čítanie pripomína, že ľudské myšlienky nie sú ešte samotnou múdrosťou. Pripomína nám Božiu múdrosť, ktorá je nepreniknuteľná. A my vieme, že zvládnuť prácu s počítačom, cudzie jazyky (tie vedomosti sú veľmi potrebné), či vyrobiť atómovú bombu, nemusí byť znak múdrosti! Múdrosť je viac.
Možno sa pri podobnom uvažovaní odvolávame na to, že to predsa vieme, ale svet okolo nás, ľudia a systém sú nastavení tak, že vedomosť nemusí nutne súvisieť s múdrosťou. A tu sme pri druhom čítaní. Pavol žil v otrokárskom systéme. Myslíme si, že bol určite horší ako ten náš. Od Filemóna – teda otrokára – utiekol otrok menom Onezim. Pavol si ho mohol nechať, skryť ho. Ale posiela ho späť. Aj s listom, z ktorého sme dnes časť počuli. V liste žiada Filemóna, aby Onezima prijal (teda o milosrdenstvo), ale ešte aj o viac – aby ho prijal ako brata. Pavol sa nestal revolucionárom, ktorý ide zboriť otrokársky systém. Ale pokúša sa svojou autoritou a svojou prosbou vniesť do tohto systému niečo diametrálne hodnotnejšie. Aj to je hodné na premýšľanie v dnešných časoch. Možnosť priniesť do systému niečo viac, hodnotnejšie, je tu vždy. A aj v tom je hľadanie Božej múdrosti.
Z tohto môžeme prejsť k evanjeliu. Počuli sme slová, ktoré akoby ani nepatrili Ježišovi. Tvrdé slová o nenávisti k rodičom, deťom… Evanjelium začalo zmienkou, že išli za ním veľké zástupy a on sa k nim obrátil. Ten obrat, zdá sa, je niečo veľmi dôležité, je to ostré gesto. V spojení s ostrými slovami to naznačuje, že Ježiš potreboval povedať niečo veľmi radikálne. Ako keď úplne vážne napomíname deti, že pri prechode cez cestu sa majú dobre pozrieť, či nejde auto, alebo keď ich napomíname, že zbraňou – ani nenabitou – sa na človeka nemieri. Čo to chcel Ježiš takto povedať a prečo? Nasledovali ho zástupy, ale už pri bežnom pohľade vieme, že ten zástup bol tvorený aj z farizejov, hrdých na manželstvo svojho národa s Bohom, ale neochotných zmeniť svoju modlitbu a myslenie. Boli tam aj vplyvní ľudia – Nikodém ho navštevoval v noci, aby ho nevideli a nekritizovali – a bol tam Jozef z Arimatey, ktorý sa naplno prejavil až po Ježišovej smrti, keď daroval hrob pre jeho telo. Ale pri procese s Ježišom ich príliš počuť nebolo! Príliš silno nekričali, že ide o justičný omyl a podvod. A boli tam apoštoli, teda ľudia nadšení za Ježiša. Ale Peter zaprel, Judáš ho vydal, ostatní neboli pripravení na prehru.
Keď Ježiš povedal svoje tvrdé slová, vlastne len pripomenul to, že Boh má byť na prvom mieste a ostané je potrebné presunúť. Jednoduché to však nie je. Ani by sme nemuseli hovoriť o nenávisti k rodičom či deťom. Mnoho rodín má skúsenosť, aké je to, keď pre niekoho je na prvom mieste jeho hobby. Iní majú skúsenosť, keď je na prvom mieste práca. Alebo zábava. Alebo zisk. Vždy si to odnesú ľudia, ktorí sú v blízkosti takého človeka. Na poradí hodnôt záleží!
Pri čítaní dnešného evanjelia som si pripomenul výrok (myslím) pátra Vojtěcha Kodeta, že ak čítame Bibliu a nevyrušuje nás, tak ju čítame zle. Dnešné Ježišove slová určite vyrušujú. Aby nás priviedli k hľadaniu skutočnej múdrosti a tým dobrých postojov pre život. Pre ten náš i tých druhých.
Peter Cibira