Príhovor v nedeľu 6.12.2015

Ján Krstiteľ ohlasoval pokánie (Lk 3,1-6)– tak sme počuli v dnešnom evanjeliu. Výzvu na pokánie sme počuli všetci už mnohokrát: aj tu v kostole, ale aj od detstva sme počúvali, že by sme sa mali, že sa musíme zmeniť… A sú to aj cenné výzvy či spätné väzby. Ale čo s tým, keď sa nevládzeme zmeniť? Poznám veľa prípadov, kedy je vôbec ťažké poradiť, kedy sú ľudské vzťahy natoľko komplikované a dobité, že nie je jednoduchá náprava.
Minulú nedeľu sme počúvali pastiersky list. Pápež František vyhlasuje Rok milosrdenstva. Zdá sa, že pápežovi veľmi záleží na tejto téme. Milosrdenstvo má vlastne dve časti či dve tváre. Prvá je tá spomínaná výzva, ktorú sme v živote počuli už neraz: zmeň sa! A tiež: musíš odpustiť! A je to dôležité, pretože bez milosrdenstva by sme neprežili. Keby sme vracali všetko rovnakou mierou, akou sa nám dostalo, teda keby sme za každé zlé slovo používali rovnako zlé, za každý zlý skutok voči nám rovnako zlý, potom by sa náš svet premenil na jedno veľké bojisko. Na miestach, kde bola občianska vojna či iné vážne rozbroje, je odpustiť neskutočne ťažké, ale aj nesmierne dôležité na začiatok nového života. Ale milosrdenstvo má ešte iný rozmer: prijať ho. Prijať ho do seba, uveriť, že je mi odpustené, alebo aj odpustiť sebe samému. Na prvý pohľad sa to zdá jednoduché, ale vôbec to tak nie je. Aj tu by som mohol hovoriť mnohé príklady, kedy si človek nevie odpustiť a nevie uveriť, že Boh mu odpúšťa.
A tu sme už pri dnešnom evanjeliu. Ján ohlasoval pokánie, vedel na to použiť aj prísny slovník. Ale dnes sme to nepočuli. Dnes sme počúvali citát z proroka Izaiáša o vyrovnaní ciest, o znížení vrchov a vyplnení dolín. Je to veľmi dobrý obraz, ktorý sa dá použiť aj pri vysvetľovaní zmyslu ľudského života (či aspoň jednej jeho časti): neraz v živote nemôžeme viacej, ako pripravovať cestu. Pripravujeme ju pre budúce generácie, každým dňom si pripravujeme zajtrajšok… Je to, ako keď človek v zasneženom prostredí čaká veľkú návštevu – tiež sa v rámci prípravy pokúsi odhrnúť sneh z cesty. Viac urobiť nemôže. Pripravovať cestu znamená vyjsť zo seba, nezostať uväznený v sebe. Znamená to obrat smerom von a smerom k Bohu. Znamená to vedome otvárať brány svojho srdca pre Boha – aby sme neblúdili len v točení sa okolo seba.
Arcibiskup Róbert Bezák hovoril o svojej predstave stretnutia sa Bohom na poslednom súde. Hovoril, že podľa neho bude dôležité predovšetkým to, či tam prídeme ako ľudia vedomí si toho, že potrebujeme milosrdenstvo a odpustenie. Nie ako ľudia, ktorí idú predložiť výpočet svojich dobrých skutkov a zámerov, ale ako skromní ľudia, vedomí si toho, že mohli urobiť oveľa viac a oveľa lepšie a že aj to, čo dosiahli, dosiahli vďaka Bohu. Ja s týmto plne súhlasím. A myslím, že takto si môžeme preložiť aj dnes čítanú výzvu evanjelia a výzvu k adventu: otvárať sa smerom k tomu, ktorého potrebujeme, smerom k Bohu. Učiť sa prijať jeho odpustenie a jeho ponuku k novým začiatkom.

692 celkovo 1 dnes