Príhovor v nedeľu 6. 12. 2020

„Potešujte, potešujte môj ľud!“ To sú slová z prvého čítania (Iz 40, 1-5). Prorok Izaiáš hovoril, že tak vraví Pán. Pre mňa to boli vždy dôležité slová. Ale nikdy mi nerezonovali v mysli natoľko ako v súčasnosti. To z toho dôvodu, že vnímam veľké napätie medzi nami. A to nielen kvôli pandémii. To je asi len jedna z kvapiek, ktoré plnia pohár nepokoja. Zdá sa mi, že nevídané napätie je už aj medzi deťmi a starými ľuďmi. Ako však potešiť náš ľud?

Potešovať nebolo ľahké ani za čias Izaiáša. Jeho slová zazneli v situácii babylonského zajatia. Takže ľudia mohli vnímať len spustošenie a vyhnanstvo. A do tohto zneli prorokove slová.

Potešovať nie je jednoduché ani dnes. Viacerým sa nám stalo, že sme boli pri lôžku nevyliečiteľne chorého človeka. Ak sme použili slová, že sa všetko vyrieši a on vyzdravie, potešili sme ho? Hlavne ak sme my i on vedeli, že to nie je pravda? Asi to nebolo celkom potešovanie. Skôr je takáto výpoveď snahou ukončiť nepríjemnú chvíľu, vyhnúť sa ďalšiemu rozprávaniu o realite. Alebo: ak by sme seba samých presvedčili, že existuje zázračný prútik, ktorý nám zajtra vyrieši všetky problémy, bude to skutočné potešovanie? Nie, to bude len utvrdzovanie sa v naivite. Alebo: ak si prestaneme všetko všímať a budeme sa venovať len svojej zábave, je to skutočná potecha? Je to odľahčenie na chvíľu, ale nevyriešené problémy nás počkajú. Potešovať teda naozaj nie je jednoduché.

Možno by sme pri tomto uvažovaní mali otázku trochu pozmeniť. Mali by sme sa pýtať seba, či sme vôbec ešte ľuďmi, ktorí vedia prijať potechu. Či sme ešte ľuďmi, ktorí vedia vnímať potechu aj vtedy, keď nie je všetko podľa našich predstáv a plánov. Mám na to jeden veľmi cenný príklad z minulosti. Blízko nášho súčasného územia – teda na juhovýchode dnešného Poľska a na západe dnešnej Ukrajiny – žila v 18. storočí veľká skupina Židov. Nežilo sa im ľahko. Cárske Rusko sa ich snažilo zničiť. Organizovali sa na nich pogromy. Títo ľudia boli vyhladovaní a biedni. Jeden z ich rabínov však začal hovoriť, nech sa pozrú na seba. To má Mesiáš prísť medzi týchto smutných a plačúcich ľudí? Okolo tohto rabína sa začalo tvoriť hnutie tzv. chasidov. Ak poznáte nejaké židovské temperamentné a strhujúce piesne, skoro s istotou budú chasidské. Ich základná myšlienka totiž bola: radosť a pokora. A to aj napriek biede, v ktorej žili. To im dodalo silu. Pre mňa je to veľmi silný príklad toho, ako sú ľudia schopní zmeniť svoj postoj napriek zlým okolnostiam. Je to príklad ľudí, ktorí našli v sebe priestor, aby sa nechali potešiť. Tým sa ich životy zmenili.

Chcem sa však dotknúť aj Jána Krstiteľa, o ktorom sme počúvali v evanjeliu (Mk 1, 1-8). Muž zvláštnej životosprávy tiež vytvoril okolo seba zvláštne hnutie. Nabádal ľudí na pokánie. A zdá sa, že sa mu darilo. Niektorí ho označujú, že bol budíkom pre vtedajšiu spoločnosť. Potešoval ľudí či ich skôr plašil? A aké pokánie vlastne hlásal? Áno, Ján žiadal klasické pokánie. Nezabíjať, nekradnúť, neponižovať iného neopíjať sa… Presne to, čo aj dnes poznáme ako malú násobilku pre slušnosť a morálku. Je to pre nás malá násobilka, ale občas by sme aj my potrebovali, aby zadrnčal budík a zatriasol nami. Pretože často túto malú násobilku nepoužívame. Ale v Jánovej výzve nebolo len to. Bol tam dôvetok: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja“. Nežiadal len zrieknutie sa hriechu, ale otvorenosť pre Boha, ktorý nám ide v ústrety. I to je cenné. Pretože nám to pripomína, že budúcnosť netvoríme iba my. To by sme neuniesli a riskovali by sme, že si svoju cestu zameníme za jedinú správnu. Na nás je predovšetkým to, aby sme pripravovali svet, aby mohol byť opäť čo najviac Božím svetom.

Nech nám v takejto otvorenosti pomáha Boh. A nech cítime aj potechu a posilu, že nám chce ísť v ústrety.

Peter Cibira

81 celkovo 2 dnes