Príhovor v nedeľu 6. 9. 2020

V Amerike sa konala svetová konferencia verejných pracovníkov. Vrátil sa odtiaľ istý muž a od svojich známych dostal otázku, či bol spokojný. Ale on odpovedal trochu podráždene: „Spokojný? Radšej sa ma spýtajte, ako som unavený. Každý rozpráva o spolupráci. Samé slová a slová, Ale nájsť dvoch ľudí, ktorí sa zhodnú, je takmer nemožné!“

Možno trochu prísna odpoveď, ale určite mnohým z nás pripomenie náš svet. Slová a slová, ale porozumenie, dokonca načúvanie si či spolupráca nie sú bežné. Pritom v ľudskom spoločenstve veľmi podstatne záleží na tom, aby sme sa vedeli dohodnúť. Už len taká cena predávaného tovaru je vecou dohody. Nejde však len o vzťahy obchodné, logistické či technologické… Ešte viac záleží na porozumení medzi ľuďmi, ktorí by si chceli byť blízki. Namiesto toho sú však dnes slová skôr kritikou iných. Často sú málo kritické voči vlastnému mysleniu a vlastným postojom. Alebo voči postojom „tých našich“. A často zas slová chýbajú tam, kde by bolo potrebné sa ozvať… Žijeme v takomto svete. A čo s tým? Na to dostatočnú odpoveď nemáme.

Prvá časť dnešného evanjelia bola návodom na kritiku. Ak si však tento text čítate pozornejšie, zistíte, že to nie je kritika pre kritiku. Je to pokus o nájdenie dohody a súzvuku s tým, kto je kritizovaný. Nie je to odsúdenie, ale pokus o citlivé priblíženie sa. Ešte výraznejšie je to naznačené v druhej časti: „Ak dvaja jednomyseľne prosia, som medzi nimi aj ja,“ hovoril Ježiš. K tomuto všetko smeruje, teda k akémusi súzvuku medzi ľuďmi. V gréckom texte je vraj použité slovo „symfónia“. Vieme, čo to je. V symfonickom orchestri hrajú husle niečo iné, ako hrá violončelo a iné ako klavír. Ale výsledok je súzvuk.

Ako to však v našom kritickom svete dosiahnuť? Naozaj na to nie je odpoveď. Ale istá ponuka, ktorá sa vám v túto chvíľu môže zdať len ako maličkosť, je aj naša liturgia. Sme tu ľudia rôznych politických názorov, rôznych spoločenských smerovaní, sme s rôznym vzdelaním i životnými skúsenosťami. Keby sme sa chceli dohodnúť, asi by sa to úplne nedalo. Ale predsa – môžeme sa spoločne modliť k tomu istému Bohu, spoločne mu môžeme spievať. S tým súvisí, že môžeme brať človeka vedľa nás ako brata či sestru, a to aj napriek nemožnosti úplne sa dohodnúť. Už takáto liturgia pred jedným Bohom, ak je prežívaná aj vnútorne, je podporením túžby po zjednotení, po súzvuku. A taká túžba – to nie je málo.

Peter Cibira