Príhovor v nedeľu 7. 1. 2018

Včera – na sviatok Zjavenia Pána – sme hovorili o tom, že podstatou tohto sviatku je odhaľovanie Ježišovho významu. A toto odhaľovanie sa neudialo len pri návšteve troch mudrcov. Dnes si pripomíname Ježišov krst v Jordáne, ktorý sa udial približne o tridsať rokov neskôr. A opäť ide o to isté. Je potrebné odhaľovať, kto bol historický Ježiš. Ale je potrebné odhaľovať aj to, čo pre nás znamená dnes.
Na premýšľanie sme dnes mali pomerne krátky text (Mk 7, 7-11). Moderný človek sa však môže neraz pri ňom tak zaraziť, že už nie je schopný premýšľať ďalej. Mám na mysli tie opisy, ktoré si nevieme predstaviť. Teda zmienku o otvorenom nebi, o Duchu, ktorý ako holubica zostupuje na Ježiša, opis hlasu, ktorý z neba zaznel a potvrdil, že toto je milovaný Boží Syn. Pri takýchto reáliách je potrebné si pripomínať, že biblické texty sú staré aspoň dvadsať storočí. Sú z iného časového a kultúrneho pásma. Keby sme sa rozprávali s vtedajšími ľuďmi, asi by aj oni pripustili, že nie je jednoduché takéto reálie vysvetliť. Ale asi by sa tým netrápili. Pre nich bolo podstatné, že biblická zvesť chce niečo povedať. Neboli pre nich podstatné detaily, časy, presné popisy. A tak skúsime aj my dnes preskočiť otázky o tom, ako sa to presne stalo. Namiesto toho sa pokúsime hľadať, čo nám to chce povedať. Pokúsime sa hľadať odpoveď na otázku, čo tento príbeh zjavuje o Ježišovi a zamyslíme sa tiež nad tým, kým bol a kým je Ježiš dnes.
Odpoveď nebude veľmi zložitá. Ježiš sa zaradil do radu hriešnikov, aby prijal Jánov krst. Predstavme si však, že by sa tam nezaradil, ale zostal by všetkých pozorovať z druhého brehu rieky Jordán. Pozeral by na zástup hriešnikov. A možno by komentoval: „Tak tebe neverím. Vyznávaš svoje hriechy, ale nemyslíš to vážne.“ Pri inom by povedal: „Vyznávaš tieto drobnosti, ale máš vo svojom charaktere oveľa zásadnejšie chyby. Tie si nechceš priznať, ani s nimi nič robiť.“ Pri treťom by možno povedal: „Tebe verím, že svoje pokánie myslíš vážne. Len či budeš mať aj silu vydržať.“ Vžívam sa do takejto predstavy o Ježišovi na druhom brehu z jednoduchého dôvodu; často sa nám totiž stáva, že takto vidíme ľudí. Ak pracujeme s ľuďmi, alebo sme od nich zažili hlboké zranenia, tak sa ani nemôžeme čudovať, že sa dostaneme do takejto polohy. A často aj vidíme pravdivo. Lenže Ježišova pozícia nebola na druhom brehu. Zaradil sa medzi hriešnikov. Nemusel. Ježišova cesta bola, že sa s ľuďmi stotožnil, rozumel, súcitil. Tým bránil druhých, tým im pomáhal. A to vidím ako podstatu odpovede na otázku, čo sa nám cez Ježišov krst ukazuje o ňom. Samozrejme, nielen cez jeho krst, ale aj cez mnohé ďalšie jeho činy a slová. To vnímam ako dôležitý odkaz aj pre nás: zachraňovanie sveta nečakám od dokonalých plánov a projektov. Nečakám ho od dokonalých ľudí, ktorí sú na inom brehu. Nečakám ho od čistých kritikov, hoci by videli situáciu aj dokonale presne. Ak sa zaradíme medzi ľudí, vidíme veci inak ako z druhého brehu. Milujúci človek môže poznať slabosti toho, koho miluje, ale nemôže ho vidieť len kriticky. Ak vieme o človeku, čo všetko si pretrpel, čo zažil, ak sa len trochu vcítime do jeho situácie, nemôžeme zostať úplne na druhom brehu. Pritom nemusíme s ním súhlasiť. A určite sa nemusíme pridať k tomu, čo nie je dobré. Ježišovou cestou pomoci svetu, pozdvihnutia ľudí bolo práve to, že sa medzi nich zaradil. Rozumel im. Odtiaľ vychádzal. To nám môže pripomenúť spomienka na jeho krst.
A dodávam: všetci, ktorí sme tu, sme boli pokrstení. Všetci sme pozvaní k ceste spolucítenia, porozumenia. Tam začína zvláštna Kristova cesta pomoci svetu. Nemali by sme na ňu zabudnúť. Nemali by sme ju stratiť.

Peter Cibira

687 celkovo 1 dnes