Pred desiatimi až pätnástimi rokmi som pravidelne chodieval do väzenia. Vypomáhal som tam v duchovnej službe. Bolo to zariadenie s minimálnym stupňom stráženia. To znamená, že tam boli ľudia, ktorí sa buď nedopustili až takých vážnych trestných činov, alebo si už kvôli vážnym trestným činom odsedeli niekoľko rokov a teraz už nepotrebovali až také prísne väzenie. Jedna z mojich skúseností z týchto rokov stretania sa s odsúdenými je, že len hŕstka si naplno priznáva svoju vinu. Väčšina z nich stále – aspoň čiastočne, ale aj po dlhých rokoch – viní systém a iných ľudí. Neraz som sa pýtal sám seba, či to takto má byť. Veď výkon trestu by mal naprávať, nie udržiavať v ľuďoch pocit krivdy, prípadne ich pripraviť na to, aby boli v budúcnosti „šikovnejší“ pri páchaní trestnej činnosti. Na to, aby sa z odsúdených stali napravení ľudia, sú vo väzniciach profesionáli: pedagógovia, psychológovia, teraz aj kňazi. Napriek tomu nemáme žiadnu istotu či žiaden dokonalý recept na to, aby vnútorná zmena odsúdeného nastala. Len vieme, že takáto zmena je žiadaným cieľom.
Na skúsenosť z väznice som si spomenul, keď som čítal dnešné evanjelium (Jn 8,1-11). To z toho dôvodu, že farizeji a zákonníci, ktorí priviedli hriešnu ženu k Ježišovi, sa snažili chrániť svoju spoločnosť pred tým, čo ju rozkladalo. Trochu to snáď prehnali – v Ježišovej dobe sa už nelynčovalo, nekameňovalo sa pri prichytení pri hriechu – ale títo muži predsa len mali pre svoje konanie oporu zákone, ktorý chcel chrániť dobrú spoločnosť. A chcem zdôrazniť, že aj keď ich snaha o ochranu spoločnosti skončila tým, že Ježiš hriešnicu neodsúdil, predsa to nie je príbeh o zotretí hranice medzi dobrom a zlom, medzi čnosťou a hriechom. Nie je to príbeh, ktorý by hovoril, že netreba – žiaľ – aj trestať. Spoločnosť bez rozlišovania dobra a zla, spoločnosť bez trestov by nás nakoniec obrala o slobodu, stala by sa jedným veľkým bojiskom. Ani Ježiš v dnešnom príbehu nepovedal, že žena vlastne nič neurobila, že by všetko bolo v poriadku.
Ježišovi sa v dnešnom príbehu podarilo niečo iné. Ja spomeniem aspoň tri momenty.
Prvý je, že odlíšil hriešnicu od jej hriechu. To nebýva ľahké. Myslím, že to bol sv. Augustín, ktorý hovoril, že hriech máme nenávidieť, ale hriešnika milovať. Ale ak v našej blízkosti niekto koná zlo, zväčša nás zachváti zlosť voči celému vinníkovi, nielen voči tomu, čo robil. Nie je jednoduché oddeliť hriešnika od hriechu. No napriek tomu, že to nie je jednoduché, je to veľké a potrebné umenie.
Druhé, čo sa Ježišovi podarilo, je, že dal hriešnej žene novú šancu. Vlastne: zachránil jej život a dal novú šancu. V texte nie je napísané, že by jej daroval odpustenie. Daroval jej pohľad bez súdu, daroval jej vedomie, že má hodnotu, teda že pre neho nie je len cieľom na hádzanie kameňov, ale človekom, ktorý sa môže zmeniť. Či sa zmenila, to nevieme. Môžeme predpoklad, že áno. Veď ju takmer pobozkala smrť. A súčasne mala šťastie na niekoho, kto na ňu nepozeral cez jej vinu, ale cez jej možnosti.
Tretie, čo sa Ježišovi v dnešnom príbehu podarilo, bolo, že zmenil mužov, ktorí ženu priviedli. Evanjelium hovorí, že po jednom odchádzali. Ježiš ich vytrhol zo skupinového, masového či kolektívneho premýšľania a začali premýšľať každý za seba. Začali pozerať na ženu cez svoje vlastné slabosti. A už to bolo iné premýšľanie. Byť súčasťou skupiny je niekedy veľmi pohodlné. Človek nemusí analyzovať svoje pohnútky. Jednoducho si myslí či robí to, čo si myslia a robia všetci. Takto človek nemusí vnímať svoju vlastnú zodpovednosť, zakrýva sa ostatnými. Ježišovi sa podarilo na chvíľu zmeniť spoločnosť, podarilo sa mu priviesť jej predstaviteľov k poctivejšiemu premýšľaniu a k poctivejšiemu pohľadu na seba samých – a tým aj na iného. To tiež nebýva jednoduché.
Nemáme recept na to, aby sme zmenili človeka ani spoločnosť. Nevieme, ako si osvojiť to, čo sa v dnešnom evanjeliu podarilo Ježišovi. Ale mohli sme čítať o akomsi záblesku, o chvíli Božieho kráľovstva. O záblesku, v ktorom sa podarilo nielen trestať a odsudzovať, ale podaril sa posun k premene ľudí.
Minulú nedeľu sme čítali o márnotratnom synovi, ktorý dostal nový život cez otcovo odpustenie a prijatie. Dnes čítame o novom živote pre ženu cez neodsúdenie a o vnútornom posune farizejov a zákonníkov cez zmenu ich pohľadu. Tieto príbehy si čítame v pôstnom čase, teda v čase pred Veľkou nocou. Chcú nám pripomenúť, že keď budeme počas Veľkej noci hovoriť o Ježišovom zmŕtvychvstaní, tak nebudeme myslieť len na oživenie mŕtveho tela, ale aj na takéto zmŕtvychvstania. Sme pozývaní k novým začiatkom, ku zmŕtvychvstávaniam už počas nášho života, tu a teraz.
Peter Cibira