Baránok bude pokojne vedľa vlka, lev sa bude kŕmiť slamou, dieťa dá ruku do diery vretenice a nikto nikomu nebude škodiť. Takúto víziu sme dnes počuli od proroka Izaiáša (Iz 11, 1-10). Právom sa môžeme pýtať, kedy by to malo byť a či to má byť naozaj tak, že raz nebudú platiť zákony prírody. Ale odpoveď na takéto otázky vieme asi všetci: Toto je básnický obraz. Ak básnik či niekto z nás povie, že sa Slnko usmialo, je to podobné vyjadrenie a všetci mu rozumieme. Pre meteorológov ani astronómov sa Slnko neusmieva, popisujú ho odborne, a teda inak. Ale aj oni by nášmu vyjadreniu rozumeli. Podobných básnických či obrazných vyjadrení je v Biblii veľa. A vieme, že ich nesmieme brať doslovne, ale hľadať podstatu výpovede.
Na Izaiášovej predstave sveta, kde nikto nikomu neškodí, je podstatná nádej. Prorok hovorí ako človek s veľkou túžbou. A v tom je nám blízky. Všetci totiž túžime, takmer nevieme svoje túžby nasýtiť. Ak túžime po dobrých veciach, tak je to aj cenné. Sme ľudia túžby a nádeje.
V evanjeliu (Mt 3, 1-12) sme počuli, ako Ján Krstiteľ vola k pokániu. Podľa svedectva Písma sa zdá, že sa mu podarilo pohnúť pomerne veľkú skupiny ľudí. Počuli sme, že si veľmi nebral servítku pred ústa. Farizejov a saducejov označil ako hadie plemeno, hovoril o sekere pripravenej vytínať, o pálení pliev. Pri letmom pohľade by sa zdalo, že vzbudil v ľuďoch strach, a tým ich priviedol k pokániu. Je to však tak? Pozornejšie čítanie nám ukáže iný motív – priblížilo sa Božie kráľovstvo. Jánovi sa podarilo vzbudiť v ľuďoch túžbu po zmene preto, že prichádza niečo hodnotnejšie, čistejšie, pravdivejšie a lepšie.
Strach nebýva dostatočný dôvod na poctivú zmenu života. Ak by sa niekto vrátil z väzenia a nerobil by nič zlé len preto, aby ho opäť nechytili, pravdepodobne mu to dlho nevydrží. Nie všade sú oči zákona, a teda by niekde znova zišiel na cestu zla. Ale ak chce žiť lepšie, normálnejšie, krajšie, ak chce obstáť v očiach ľudí, pred Bohom a pred vlastným zrkadlom, potom je jeho motív hlbší a takýto človek nie je odkázaný len na vyhýbanie sa prichyteniu. Človek potrebuje mať nádej, zachytiť volanie toho, čo je lepšie, čistejšie, pravdivejšie, kvalitnejšie.
Iste, žijeme aj so strachom, je v nás prítomný. Dokonca aj v ľuďoch, ktorí sa tvária ako veľmi slobodní od všetkého, aj od vlastných výčitiek svedomia. Často je to práve strach z toho, že už nič nebude, že by mohli niečo zmeškať. Tu sa viera javí ako výrazná pomôcka na prekonanie strachu o seba. Veriť v Boha znamená aj veriť, že neexistuje len tento jediný okamih a len terajšia vízia šťastia.
Ján Krstiteľ teda pozýval k pokániu, aby ľudia boli hodní toho lepšieho, čo prichádza. Čo je to teda pokánie? Počúvame o tom často. Ale aj tak sa v nás zväčša vynorí predstava, že je to schopnosť pomenovať svoje chyby a vyjadriť ľútosť. My katolíci sme pozvaní vyjadriť to aj pred Bohom v spovedi. A je to veľmi cenná sviatosť. Ale nech je akokoľvek dôležité, potrebné a cenné pomenovať svoju chybu, vyznať ju a prosiť o odpustenie, nestačí to. Keby nám diaľničná spoločnosť napísala, že vie o všetkých dierach na diaľnici, ospravedlňuje sa za ne a prosí nás o prepáčenie, nestačilo by nám to. Od diaľničnej spoločnosti čakáme, že tie diery zapláta, že urobí lepšiu cestu. Pokúsiť sa napraviť diery svojho života, aspoň ich zaplátať – ak sa už nedá urobiť kvalitnejšia celá cesta – to už je cesta k zmiereniu. Zmierenie nebýva ľahké. Ale pokus oň je súčasťou pravého pokánia. A v pokání je aj rozmer odpustenia – odpustenia tým, ktorí nám ublížili. Ani to nie je ľahké. Ale je to cesta k slobode práve pre tých, ktorým sa ublížilo, ktorí nesú v sebe jazvy. To je však na samostatnú tému.
Blížia sa Vianoce. Opakovane pred nimi počúvame o pokání, zmierení, odpustení… Nejeden z nás povie, že nestačí, aby mier a pokoj medzi ľuďmi boli len počas vianočných dní. A je to tak. Kresťansky dokonca môžeme povedať, že Vianoce nie sú len oslavou niekdajších narodenín Ježiša Krista. Ony sa musia diať. A dejú sa nie vtedy, keď nám kalendár priniesol vianočný dátum. Dejú sa vtedy, keď sa v nás rodí ochota k prijatiu pozvania pre niečo lepšie a s tým súvisiaca ochota a snaha o pokánie a zmierenie. Už dnes tu môže byť odozva Vianoc. Už dnes sa môžu diať alebo aspoň približovať.
Peter Cibira