Tvrdiť, že mi život nedal vôbec nič pekné a pozitívne, je extrémne tvrdenie. Chápeme ho, ak je niekto akútne v hlbokom sklamaní. Ale tvrdiť to po celý život, to už je znakom, že niečo nie je v poriadku. Nie so životom. Ale s človekom, ktorý to tvrdí. Dokazujú to ľudia, ktorí majú objektívne ťažký život, ale predsa vedia nájsť drobnosti, ktoré potešia, ktoré sú pekné, ktoré sú pozitívne. aj keď sú to len drobnosti. Ale sú. Či už to bude len zriedkavé ráno bez bolestí, priateľský prístup niekoho, možno kúsok dobrého jedla, ktoré naozaj pochutilo… Iný extrém, ale tiež extrém je neustále sa snažiť len o pozitívne a príjemné zážitky. To by bol syndróm závislosti – či už na alkohole, na jedle, na športe, na internete… Pri syndróme závislosti sa človek snaží za každú cenu dopovať. A po ukončení príjemného pocitu sa snaží dopovať ešte častejšie a ešte intenzívnejšie. Ale život nemôže byť vyskladaný len takto, aj keď sú príjemné zážitky dobré, aj keď sa môžeme o ne snažiť. Ale nie sú a ani nemôžu byť jedinou súčasťou života.
V dnešnom evanjeliu sme počúvali o zvláštnom a – aspoň zo začiatku – príjemnom zážitku troch apoštolov. Boli svedkami Ježišovho premenenia. V tomto rozprávaní je veľa symboliky. Dávny čitateľ vychovaný na starozákonných textoch by v nich našiel symboliku spojenú so Starým zákonom – vrch, oblak, Mojžiš a Eliáš… Ja sa však zastavím len pri tom, že tento zážitok apoštolov môžeme vnímať ako opis chvíle prebudenia či osvietenia. Ježiš bol pre apoštolov doposiaľ učiteľ a možno priateľ. Ale teraz sa im rozjasnilo – v spojení s Mojžišom a Eliášom – že on je oveľa viac. Je v línii veľkých mužov ich dejín, veľkých mužov putovania izraelského ľudu s Bohom. Takéto zážitky rozjasnenia či osvietenia, keď sa nám zrazu pospája mozaika a my inak vidíme človeka vedľa nás, náš vlastný život…., sú veľmi cenné. Apoštoli to zažili a zdá sa, že im pri tom bolo pekne. Aspoň podľa Petrovej reakcie, ktorý chcel stavať tri stany. Akoby chcel zastaviť tú chvíľu, možno sa v nej skryť pred životom, neriešiť iné problémy…
Ježiš nedovolil zastaviť tento okamih. A celé rozprávanie o jeho premenení je súčasťou opisu jeho cesty do Jeruzalema, kde o krátky čas bude trpieť a zomrie.
Okamihy osvietenia, príjemné okamihy, pozitívne okamihy sú v našom živote veľmi potrebné. Učme sa ich vidieť, byť za ne vďační, ďakovať za ne. Takáto vďačnosť je zdrojom sily a pokoja. Ale takéto okamihy nie sú jediné. Legitímne do života patrí aj nesenie kríža a ťažkostí. Tak to musí byť.
Kresťanstvo je výnimočné náboženstvo predovšetkým v tom, že nám neprináša posolstvo o Bohu, ktorý z diaľky príde a všetko vyrieši. Základným obrazom kresťanstva je Ježiš, ktorý nesie kríž. A odkaz tohto obrazu je, že on bude s nami aj v našich ťažkých chvíľach. Aj v našich krížoch.
Učme sa ďakovať a doceňovať dobré v našom živote. Ale aj dôverujme, že v ťažkostiach je s nami Boh a neopúšťa nás.
Peter Cibira