Príhovor v nedeľu 8. 5. 2016

Dnes máme vo farnosti slávnosť prvého sv. prijímania. A tak som sa trochu v spomienkach vrátil do predchádzajúceho roka. Vtedy som deťom v kázni na prvé sv. prijímanie rozprával príbeh o nebi a pekle. Aj v nebi, aj v pekle mali na stole prepychové jedlá, dostatok pre každého. Mali však k tomu veľké lyžice, ktorými si človek nevedel dať jedlo sám do úst. V nebi bola radosť a pokoj, v pekle napätie, nervozita a agresivita. Prvoprijímajúce deti veľmi ľahko vyriešili problém: v nebi sa navzájom kŕmili. A deti nám to predviedli. Mal som radosť a myslel som si, že sa kázeň na prvé sv. prijímanie vydarila. Ľadová sprcha však prišla o niekoľko týždňov. Prišiel za mnou človek, ktorý mi (okrem iného) vyčítal, ako som to rozprával na prvom sv. prijímaní. Či toto je náuka o nebi a pekle?! Nevedel som sa v rýchlosti ani brániť. Až potom som si začal z pamäte vyťahovať, ako to bolo. Nemienil som rozprávať o nebi a pekle. Mienil som rozprávať (a aj som rozprával! – pozrel som si kvôli tomu videozáznam) o Ježišovom životnom princípe: o delení sa!
Dnes si na to spomínam nielen kvôli spomienkam na prvé sv. prijímanie spred roka, ale aj kvôli dnešnému evanjeliu o jednote, o Ježišovej modlitbe za jednotu. Keďže sa takto Ježiš modlil pred svojím ukrižovaním, znie to ako posledná vôľa. A mne opakovane prichádza na um otázka: Ak sa počúvame len tak, ako mňa počúval spomenutý človek, ako môžeme chcieť jednotu?! Nie je potom lepšie nič nerozprávať a nič nerobiť? Ak sa nedokážeme zamerať ani na posolstvo reči, čo nám potom zostáva ako nástroj na zjednocovanie sa?
Ježiš svoju reč o jednote formuloval ako modlitbu. Nie ako príkaz, ani ako odporúčanie. Myslel na budúce rozdelenie kresťanov? Alebo myslel na schopnosť rozbíjať jednotu, ktorá je hlboko v každom človeku? Myslel na to, že jednota je veľká výzva, ktorú však ľudstvo nevie dosiahnuť, pretože nevie spolupracovať?
A tak pripomeniem niektoré spôsoby, ktorými si ľudia pomáhajú k jednote. Prvý, výrazný, častý, a nešťastný je označiť niekoho za nášho spoločného nepriateľa. Áno, pred nepriateľom je potrebná opatrnosť i obrana. Ale dá sa to ľahko zneužiť. Ak presvedčíme seba samých, že nejaká skupina ľudí nás ohrozuje, budeme jednotní. Lenže takáto jednota je veľmi ľahko zneužiteľná, hrubozrnná, nerozlišuje. Podobná možnosť je „mať spoločnú uniformu“, teda kričať rovnaké heslá, používať rovnaký jazyk, symboly. Môže to byť reč o ekonomike, o národe, o kresťanstve… Nemusí to byť také nebezpečné ako zjednodušená reč o nepriateľovi. Takíto ľudia však často nevedia k čomu sa hlásia. Je to tiež povrchná jednota. Ďalšia možnosť je mať spoločné záujmy a ciele. To už znie pozitívnejšie. Ale mnohí máte skúsenosť, že ak aj niekto má spoločné záujmy s vami, neznamená to, že sme jednotní aj v iných (často podstatných) veciach. Aj tí, ktorí boli presvedčení, že sú priatelia na život a na smrť, niekedy prídu k tomu, že podstatné veci vidia zrazu inak.
Naznačil som tri spôsoby na vytváranie (zdania) jednoty. Žiaden z nich nie je dokonalý.
Keď Ježiš prosil o jednotu medzi nami, hovoril o tom, že cez túto jednotu budú môcť ľudia spoznať, že nás Boh miluje. Hovoril o tom, že ona je prijatím Božej lásky voči nám.
Čo sa dá z toho vziať do praxe? Hlavne to, že jednota vôbec nie je samozrejmá. A často je iba vonkajšia. A tiež to, že Ježišova predstava o jednote úzko súvisí s vnímaním Boha, s poctivým hľadaním jeho lásky (čo sa dá tiež, samozrejme, zneužiť), teda nielen s pozeraním na vlastné záujmy, aj keď sú spoločné pre nejakú skupinu ľudí.

Peter Cibira