Príhovor v nedeľu 9. 10. 2016

Uzdravenie existuje. Keby neexistovalo, prepadli by sme sa do bezvýchodiskovosti. Lekári vedia, že istá časť ochorení sa vylieči samovoľne. Nevedia to vysvetliť. Niektorí lekári povedia, že sme prežili zázrak, iní to tak nenazývajú. Nakoniec ani celkom nezáleží na pomenovaní. Uzdravenie existuje nielen pre veriacich ľudí, ktorí oň prosia a môžu ho považovať za dané Bohom, ale aj pre neveriacich. Chce nám dnešné evanjelium pripomenúť práve toto? Myslím, že ani nie. Preto nie, že dúfať je celkom prirodzené. Pre každého.
Chce nám teda evanjelium hovoriť o vďačnosti? Asi aj áno, ale nie na spôsob pravidiel slušnosti. Je tam niečo viac ako jednoduché usmernenie, aby sme vedeli poďakovať.
Vďačnosť je skutočne niečo zásadné. Ak niekto nie je vďačný, uzatvára sa. Ak máte takého človeka vo svojej rodine, cítite, že to nie je dobré. Zrazu nie je možné vytvoriť prepojenie, spoločenstvo… Už viackrát som hovoril, že schopnosť vďačnosti je úplným základom pre vieru. Tí, ktorí skúmajú dávne civilizácie a ich náboženstvo (tak ako je to možné) alebo dnešné primitívne kmene a ich náboženstvo, hovoria, že prvotné, prapôvodné náboženské postoje sú spojené práve s vďačnosťou. S vďačnosťou za prežitie, za potravu… Schopnosť vďačnosti je ukazovateľom a základom zdravej viery aj dnes.
Sú ľudia, ktorí prežijú väčšiu časť svojho života tak, že preberajú názory iných, preberajú spôsoby života a nepotrebujú hlbšie nad životom premýšľať. Už pred storočiami hovorili antickí filozofi (napr. Aristoteles), že filozofické uvažovanie sa rodí z údivu či úžasu. Taký človek si začne klásť otázky, čo to v tom živote vlastne je, prečo to je, čo to znamená, aké to má byť. Také premýšľanie už nie je len preberanie životných návykov iných ľudí. Je to prenikanie do podstaty. Na rozdiel od filozofického premýšľania, ktoré začína úžasom, náboženstvo začína ešte inak. Údiv či úžas je tam spojený s vďačnosťou. Tá je podstatou.
A zdá sa, že dnešné evanjelium smeruje práve sem. Deviati uzdravení, ktorí ani nepoďakovali, tiež zažili zázrak uzdravenia. Ale akosi to nepohlo ich vnútro správnym spôsobom. Vždy, keď sa v evanjeliách píše o Ježišových uzdraveniach, fyzické uzdravenie je len vstupná sieň k tomu, čo chce udalosť povedať. Fyzické uzdravenie vždy odkazuje na niečo hlbšie. A skutočné uzdravenie sa zobrazuje ako to, kde sa pohla duša človeka. Nielen že sa očistilo jeho telo, ale niečo sa stalo s dušou. A to môžeme vidieť na cudzincovi, teda Samaritánovi, ktorý prišiel poďakovať Bohu. Jeho obzor je širší, nevníma len svoje zdravé telo. Vníma to, že zdravie nie je samozrejmosť, privilégium, právo.
Je však na mieste otázka, či nám pomôže nastavenie srdca na vďačnosť vtedy, keď pozeráme na utrpenie niekoho blízkeho, či sami prežívame ťažké chvíle! To je vážna vec. Iste, byť nastavený tak, že nič nie je samozrejmé, ale všetko je darom, nám môže pomôcť. Ak sa nastavíme na hlbokú vďačnosť, náš postoj môže postupne prerásť na odovzdanosť do
Božej ruky. Odovzdanosť s vedomím, že Boh je pri nás aj v našich krížoch.
Na záver v duchu tohto len pripomeniem, že viera je postoj voči životu. Zdravý postoj je závislý od správneho vzťahu voči Bohu, voči svetu a životu, potom voči ľuďom a sebe samému. Zo zdravej viery vyrastajú zdravé postoje a zdravé postoje formujú zdravú vieru.
Peter Cibira