Príhovor v nedeľu 9. 2. 2020

Jeden môj kamarát bol armádny policajt. Niekoľko mesiacov bol na zahraničnej misii našej armády. Keď sa vrátil, rozprával mi o svojom výcviku. Jeho súčasťou bolo aj neprestajné nastavovanie psychiky týchto chlapov spôsobom: „Ty to zvládneš, ty musíš trafiť, ty musíš byť silnejší.“ Kamarát spomínal, ako to stmelilo ich jednotku, ako to z nich urobilo skutočných chlapov. Som presvedčený, že môj kamarát je neuveriteľne silný, rýchly a presný. Po návrate z vojenskej misie a pri riešení nových problémov sa však práve toto ukázalo ako problém. Niekedy človek namiesto toho, aby bol presvedčený, že všetko vyrieši, musí prijať svoju bezmocnosť.

Motivačné usmernenia sú veľmi silným faktorom. Pokúsil som sa to naznačiť na príbehu svojho kamaráta. Dobre motivovaný človek, ktorý motiváciu prijal za svoju, dokáže neskutočne veľa. Často prekvapí aj sám seba. Má to však svoje hranice, ako naznačuje druhá časť príbehu. To je však už iná téma.

Dnes sme počuli Ježišove slová: „Vy ste soľ zeme, vy ste svetlo sveta!“ (Mt 5, 13-15). Sú to motivačné slová? A sú adresované nám?

Iste, sú to motivačné slová. Ježiš ich vyriekol hneď za Blahoslavenstvami. A tie adresoval prenasledovaným pre spravodlivosť, biednym, plačúcim… Všetkým. Teda aj nám a všetkým kresťanom.

Ide pritom o krásnu a jednoduchú symboliku, nad ktorou sa dá dlho premýšľať. Soľ dáva nechutným jedlám chuť. V dávnejších dobách – keď neboli chladničky – bola nenahraditeľná pri konzervovaní pokrmov, ktoré mali vydržať dlhšie. Aj dnes poznáme liečivé účinky slaného roztoku. Pritom vieme, že soľ nie je na sypanie do rany. A presolené jedlo nie je chutné. Podobne je to so svetlom. Tu si nemôžem odpustiť tú zvláštnu podobnosť slov „svetlo“ a „svet“. Tá podobnosť nie je náhodná. Svetlo nám vytvára náš svet. To, čo sme schopní zahliadnuť, to je náš svet. Iný pre nás neexistuje. Keď pred storočiami nikto nevedel, že existuje Amerika, tak ona jednoducho nebola pre ľudí v Európe svetom. Keď prišli moreplavci a kolonizátori a presvedčili nás, že taký kontinent tu naozaj je, náš svet sa rozšíril. Zrazu svet ľudia videli inak. Svetlo je dobré na to, aby nám ukazovalo svet, jeho krásne stránky. Ale vo svetle vidíme aj tie tienisté – aj pavučiny, aj špinu… A vieme, že svetlo nie je na to, aby sme ním niekoho oslňovali ako pri výsluchu.

V rozoberaní tejto symboliky by sme mohli dlho pokračovať. A nebolo by to márne.

Sme však my kresťania svetlom a soľou? Povedala by história, že to tak bolo a je? Nebolo a nie je kresťanstvo neraz používané ako „soľ do rany“ a ako svetlo, ktoré upozorňuje hlavne na špinu? Musíme priznať, že ani zďaleka sme neboli a nie sme soľou, ktorá dáva chuť, a svetlom, ktoré robí náš svet pekným. Veľmi často nie je ani naša vlastná chuť života inšpirovaná kresťanstvom. Aj my ju často vnímame ako ostatní, teda aj predkresťanský svet: mať, dosiahnuť, zažiť… Ale aby sme boli korektní, našťastie existovali a existujú ľudia, ktorí prekročia svoj tieň. Ľudia, ktorí nezištne robili a robia pre celok, pre spoločnosť, pre budúcnosť, pre všetkých… Za nich sme a buďme vďační. Oni sa neraz stali skutočnou soľou zeme.

Znovu sa však vrátim k otázke, či je Ježišova reč o soli a svetle motivačnou rečou. Už som naznačil, že určite je. Ale vidím v nej aj iný rozmer. Ježiš svoje slová adresoval ubiedeným, plačúcim, prenasledovaným pre spravodlivosť. Akoby im povedal: „Vy ste pre mňa soľ zeme a svetlo sveta. Pre nás som tu, vy mi dávate zmysel i chuť.“ A takýto výklad určite nie je nesprávny. Veď o Ježišovi veríme a hovoríme, že prišiel pozdvihnúť ľudstvo, prišiel kvôli nám slabým a biednym. To je podstata jeho pobytu na zemi. Nežil len pre seba, ale pre iných.

Niečo podobné sme mohli zachytiť aj v prvom čítaní (Iz 58, 7-10). Izaiáš v čase, keď sa budovala národná identita Izraela, opakovane zdôrazňoval, že súčasťou tejto identity je aj schopnosť podeliť sa, vidieť biednejších a pomáhať im. Opäť niečo podobné – súčasťou ich národnej identity malo byť nežiť iba pre seba.

Buďme soľou i svetlom. Nechajme si to ako súčasť našej motivácie. Ale možno si ešte viac odnesme Ježišovo nežiť iba pre seba.

Peter Cibira