Dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20, 22b – 23) Tieto slová o prijatí Ducha a o schopnosti rozlišovať medzi tým, čo treba prepáčiť a už neriešiť, a tým, čo treba riešiť, môžeme označiť ako cieľ dnešného evanjeliového úryvku. Ale nepomýlime sa, ak ich budeme považovať aj za cieľ celého veľkonočného príbehu, teda príbehu smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. A tiež nebudeme ďaleko od pravdy, ak povieme, že toto je aj cieľ celého Ježišovho príbehu, teda príbehu príchodu Božieho Syna na náš svet. Všetko akoby bolo nasmerované k tomu, aby sme – apoštoli a po nich my – prijali Božieho Ducha, nechali sa ním pretvoriť.
Dnes si pripomíname a slávime zoslanie Ducha Svätého. Na priblíženie obsahu sviatku si trochu pripomenieme históriu. Pôvodne boli Turíce sviatkom poďakovania za úrodu. Ak si spomenieme na to, čo nás učili v škole, tak vieme, že v krajinách blízkeho východu zberajú úrodu dvakrát. U nás máme v tomto čase v záhradách len nejaký šalát, rukolu a reďkovku. Ale v Izraeli už mohli ďakovať za úrodu. Postupne sa však aj u nich význam sviatku rozšíril – slávili dve kamenné tabule, ktoré im priniesol Mojžiš ako dar od Boha. Teda slávili Desatoro a slávili ho ako dar, tešili sa z neho. To preto, že mať Desatoro znamenalo, že žiaden človek nemôže povedať, že nevie, ako treba žiť. Nikto sa nepotrebuje dopytovať na Božiu vôľu u nejakej kartárky či veštkyne. Božia vôľa je jasná. Aj keď nie vždy úplne jednoducho splniteľná. Nový obsah dali Turícam kresťania – pripomíname si udalosti okolo apoštolov, keď ich premenil Boží Duch.
Všetky tri náplne sviatku sa mi zdajú symbolické. Veď prvé, čo človek má, je, že môže žiť. A ďakovať za to, ďakovať za dary zeme, to už je istým znakom ducha. Tak isto: tešiť sa, že vieme o pozitívnom význame poriadku, o jasnej ceste pre ľudstvo, aj to je znakom ducha. A kresťania k tomu pridávajú nádej, že naše srdcia môže premeniť Boží Duch, čo je tiež nemalý dar a pozdvihovanie ducha.
Predsa by som sa rád dotkol jedného rozmeru toho, čo sme počúvali v prvom čítaní. Nebudeme vysvetľovať, čo presne sa tam stalo. Aj svätopisec má problém a hovorí, že sa nad apoštolmi ukázalo „čosi ako ohnivé jazyky“. Sám to nevie presne opísať a o to ani nejde. Pre mňa je v texte inšpirujúca zmienka o tom, že títo nevzdelaní Galilejčania, teda ľudia z vidieka, vedia hovoriť tak, že im všetci rozumejú. Tu však nejde o vynález spoločného jazyka, ale o porozumenie si navzájom. Aby si ľudia rozumeli, to je veľká výzva aj pre dnešné časy. Žijeme v globalizovanom svete: to, čo vedia vedci Číne, vedia aj v Amerike a aj u nás; tovary v obchodoch sú rovnaké v Číne i u nás; dokonca máme aj globálne problémy. Ale môžeme povedať, že si vedia navzájom porozumieť rôzne kultúry? Rôzne generácie, rôzne záujmové skupiny? Ale nebojme sa, veď sme predsa všetci zažili, že napriek dobe neporozumení predsa len občas natrafíme na lekára, politika, podnikateľa…, ktorý má ochotu chápať iného a byť voči nemu ústretový aj nad rámec povinnosti. A snáď aspoň občas k takýmto ľuďom patríme aj my.
Boží Duch, to je dar Veľkej noci, celého Ježišovho príbehu. Nie je to však dvetisíc rokov stará história. Skôr je to veľké volanie, túžba po porozumení, po premene ľudských sŕdc. A tento zázrak sa – napriek všetkému protichodnému – opakovane deje.
Peter Cibira