Dúfam, že nikto, kto sa dnes hlási k viere, nebude ju skúšať tak, ako Peter v dnešnom evanjeliu (Mt 14, 22-33). Teda že nebude v hlbokej vode vystupovať z člna s nádejou, že ho viera zachráni. Chodenie po hladine totiž vôbec nie je podstatou dnešného úryvku. Oveľa viac v ňom ide o akési poetické či symbolické vykreslenie celej životnej dráhy apoštola Petra, ktorý sa vedel nadchnúť, vedel veriť, ale aj topiť sa vo vlastných pochybnostiach, predstavách a zlyhaniach. Je to aj vykreslenie situácie medzi Ježišovými učeníkmi, a teda v prvotnej cirkvi. A aj vykreslenie životnej cesty mnohých z nás.
V dnešnom úryvku bolo veľmi veľa symbolov. Už samotná loďka je symbolom cirkvi. Doposiaľ také označenie pre cirkev používame a hovoríme o loďke, ktorá sa plaví dejinami. Neraz rozbúrenými dejinami. Biblickým symbolom, ale aj symbolom iných kultúr je more. Je to hlbina, v ktorej sa môžeme utopiť, je to symbol démonov. Symbolické je aj „prejsť na druhý breh“. V Novom zákone sa tak hovorí o východnom brehu Genezaretského jazera, ktoré bolo územím pohanov. Ale to nie je len geografický breh, je to naznačenie úplne inej situácie a spôsobov života. A rozbúrené vlny asi netreba vysvetľovať. Tento symbol je stále zrozumiteľný ako náznak nebezpečenstva a chaosu.
Z môjho pohľadu stojí za zmienku, že Ježiš svojim apoštolom prikázal, aby sa preplavili na druhý breh. Nechcelo sa im tam ísť? Nechceli nastúpiť do loďky? Z hľadiska symbolickej reči, ktorú som naznačil, to znamená, že veľmi nechceli tvoriť cirkev, veľmi nechceli ísť do cudzieho pohanského prostredia, teda do inej kultúry a životných návykov.
Najdôležitejšie však je Petrovo topenie sa. Došlo k nemu vtedy, keď si začal všímať vietor či vlny. Začal si ich všímať viac ako Ježiša, za ktorým sa po hladine vybral. Peter sa začal báť o seba. To sa tu javí ako základný problém.
A tu sme už pri nás. Víchre či vlny života – to môže byť čokoľvek. Môžu to byť nebezpečenstvá, ktoré vidíme. Môže to byť vedomie toho, čo všetko chceme. Môže to byť strach, že svet je zlý a dobro prehráva. Môže to byť strach, že nestihneme všetky radosti života, že život nemá zmysel… Nebezpečné je však to, ak sa zameriame práve na toto, a nie na to, za čím by sme mali kráčať.
Ak sa vrátime k myšlienke, že dnešné evanjelium je poetickým obrazom viery Petra a prvotnej cirkvi, tak môžeme povedať, že opakom viery nie je to, keď niekto vyhlási, že neverí. Opakom viery nie je to, že máme problém s nejakým článkom viery. Opakom viery z dnešného úryvku je strata správneho orientačného bodu.
A tak si môžeme dnes pre seba odniesť otázku: Snažím sa kontrolovať, za čím kráčam? Je moja vízia správneho kráčania spojená aj s tým, čo poznávam ako Božie?
Peter Cibira