Sedem posledných slov na kríži – náročnejšie čítanie

Sme v polovici pôstneho obdobia, ktoré by nás malo nastaviť a naladiť na prežívanie najväčšieho kresťanského sviatku, teda Veľkej Noci. K tomuto obdobiu neodmysliteľne patrí aj väčšie ponorenie sa do príbehu Ježišovho utrpenia. Preto preberáme článok Tomáša Hupku, ktorý bol uverejnený v roku 2008 v časopise .týždeň. Je to náročnejšie čítanie, ale môže poslúžiť ako dobrá meditácia.

Sedem posledných slov na kríži

Úcta k posledným siedmym Ježišovým slovám na kríži siaha do dvanásteho storočia. K týmto slovám napísal komentár sv. Bonaventúra. Neskôr boli spojené s rozjímaním o siedmych ranách Krista a boli chápané ako liek na sedem smrteľných hriechov.
Božie slovo zaznieva do ticha. Ako kresťania veríme, že všetko existuje a je udržované týmto slovom, ktoré tu je od počiatku. Vyvrcholením drámy kríža sú slova na kríži. V nich je zakorenená naša viera, že slová nás presahujú a že sa dotýkajú konečného cieľa. Naše slová môžu byť neprimerané a len letmo sa dotýkať tajomstva, ale nie sú prázdne. Tých sedem slov nás vyzýva, aby sme verili, že na slovách záleží. Každý, kto kladie dôraz na svoje slová a uchováva ich zmysel, nám môže napomôcť počúvať slovo, ktoré je životom a svetlom pre všetkých ľudí. V týchto siedmych slovách sme svedkami posledného zápasu medzi slovami a tichom, zmyslom a nezmyselnosťou. To, čo nás môže tešiť, je skutočnosť, že tento boj už bol vybojovaný.

.otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia…

Odpustenie predchádza rany, ukrižovanie i smrť. Odpustenie je vždy prvé. Pred tým než zhrešíme, je nám odpustené. Nemusíme si to zaslúžiť, nemusíme sa ospravedlňovať. Odpustenie je tu, čaká na nás. Boh berie vážne to, čo robíme a nezabúda na to, že sme ukrižovali jeho syna. No tento kríž sa skrze odpustenie stal stromom života. Boh nás pozýva k tomu, aby sme jedli z tohto stromu. Vďaka odpusteniu, ktoré nám dáva, sme schopní si pripomínať utrpenie a bolesť (počas Veľkej noci), ktoré sme mu spôsobili. Ak sa otvoríme odpusteniu, ktoré nám ponúka, tak nás premení. Naozaj, naše hriechy skrze odpustenie sa môžu stať našou cestou k Bohu. Žiadna z chýb nie je slepou uličkou. Hriech Adama a Evy sa označuje ako „šťastná vina“, pretože viedla ku Kristovmu príchodu. Keď hrešíme, dopúšťame sa skutkov, ktoré sú samé o sebe neplodné a absurdné a podrývajú zmysel nášho života. Boh ich však prijíma. Jeho odpustenie pretvára náš život na zmysluplný príbeh, ktorý ústi do šťastia.

.veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.

Večnosť nie je to, čo nastane na konci časov. Vždy, keď milujeme a odpúšťame, robíme prvý krok do večnosti. A to je dôvod, prečo byť plný radosti. Ježiš nám sľúbil, že dosiahneme šťastie a my ho dosiahneme. Ľudia sú stvorení, aby boli šťastní a žiadna moc im to nesmie prekaziť. Byť šťastný znamená byť živý. A Ježiš nám sľubuje, že budeme s ním v raji. Jediné, čo musíme pre to urobiť, je prijať život ako dar, ktorý nám ponúka. Boh nás pozýva do svojho domu, kde dosiahneme šťastie. Boh v nás našiel zaľúbenie. Akoby hovoril každému: „je úžasné, že existuješ“. Môžeme byť v jeho blízkosti so všetkými slabosťami a zlyhaniami. Napriek tomu, Boh má radosť z našej existencie a sľubuje nám raj. Ako môže Cirkev hovoriť o morálke, ak nevie ľuďom sprostredkovať základnú skutočnosť: že Boh ich miluje napriek ich hriechu a hoci sa hriechom vzdialili z jeho blízkosti, on ich neopustil, miluje ich a bez výčitiek im ponúka svoju lásku… Byť šťastní, znamená zdieľať Božie zaľúbenie v ľuďoch. Šťastie preto nevylučuje smútok. Opakom šťastia nie je smútok ale kamenné srdce. Smútok otvára naše srdce, aby v ňom bol priestor, v ktorom môže zaznieť Božia radosť. Ak chceme byť šťastní, musíme otvoriť svoje srdce a riskovať zranenie…

.žena, hľa, tvoj syn! Hľa, tvoja matka!
Judáš ho predal, Peter zaprel a väčšina učeníkov sa rozpŕchla. Jeho spoločenstvá sa rozpadli. V tom najťažšom okamihu však toto spoločenstvo povstáva k životu. Svojej matke dáva za syna svojho najbližšieho priateľa a svojmu milovanému učeníkovi dáva matku. Nie je to akékoľvek spoločenstvo, je to naše spoločenstvo. Je to zrod Cirkvi. Byť kresťanom znamená pochopiť, že pri kríži sa zrodila naša rodina, všetci sme bratmi a sestrami. Každý z nás je priťahovaný ku Kristovi inou láskou. Často nedokážeme poznať Boha v láske tých druhých. Ale tam pri kríži sme všetci rodina. Našou úlohou je objať sa, cez všetky hranice nepriateľstva, ktoré ľudí rozdeľujú. Kresťanská rodina nás vedie za tieto hranice, odpútava nás od nás samých, aby sme objavili našich bratov a sestry, ktorí sú našimi príbuznými. Sme povolaní k tomu, aby sme našli domov v priateľstve samotného Boha a Boha vo všetkých našich priateľstvách.

.bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?

V tomto zlomovom okamihu sú to slová plné beznádeje. Je to výkrik plný bolesti a samoty. Tieto slová sú naozaj prejavom jeho skúsenosti, dokonca aj neprítomnosť Boha (zdanlivá) je jej súčasťou. Niekedy musíme s ľuďmi zdieľať ich utrpenie, ktoré sa javí ako zbytočné, nezmyselné a bezdôvodné. Podobnými chvíľami môžeme prechádzať aj my. Všetky zbožné slová, ktoré nám prichádzajú na myseľ, znejú horšie než ticho. Môžeme urobiť len jednu vec, byť tu a veriť, že Boh je tu tiež. Každý z nás môže prežiť chvíle, kedy nie je žiadne prečo alebo preto… Vtedy si spomeňme, že Ježiš na kríži povedal slová plné bolesti a utrpenia. A tak, keď nenachádzame slová, alebo keď už nedokážeme kričať, môžeme použiť tie jeho…

.žíznim
Vzťah Boha k stvoreniu charakterizuje dar. Pretože byť stvorený znamená dostať dar života a zároveň prijať tento dar. Boh túži po tom, aby sme boli jeho priateľmi a priateľstvo predpokladá rovnosť. Boh nás preto pozýva k priateľstvu s ním a túži po tom, čo mu môžeme ponúknuť, no predovšetkým túži po nás. Božia láska nie je vypočítavá ani podmieňujúca. Boh k nám prichádza ešte pred tým, než sa k nemu vôbec obrátime. Boh túži po našej láske. Je veľmi bolestivé zistiť, že túžime po niekom, kto nám našu lásku neopätuje. Sme zraniteľní, keď si priznáme, že milujeme viac než sme milovaní a v okamihu, kedy odkryjeme svoju túžbu, vystavujeme sa možnosti odmietnutia a poníženia. Väčšina ľudí si myslí, že náboženstvo nás núti spútať svoje túžby. To však nie je tradičné učenie cirkvi. Naopak, cirkev nás vedie k tomu, aby sme prehĺbili svoju túžbu, dotkli sa hladu, ktorý sa v nás skrýva a aby sme túto túžbu pretvorili, spoznaním jej konečného cieľa… Len vtedy dosiahneme naplnenie…

.je dokonané..
Všetci snívame o dokonalej láske, láske, ktorá je bezvýhradná a úplná. No veľa ľudí sa zriekne tejto lásky. Ježiš nás však vyzýva, aby sme ju hľadali. Ježiš túži po našej láske a prijíma to, čo mu ponúkame. Dokonalosť lásky je vtedy, keď druhých prijimame takých, akí sú, možno nie sú takí, ako sme si vysnili… Ale pokiaľ ich prijmeme s vďačnosťou, naša láska bude rásť k dokonalosti. Dokonalá láska je možná a vidíme ju na kríži. Ak milujeme, potom si dokonalá Božia láska našla príbytok v našich krehkých láskach, ktoré sú nedokonalé a plné chýb. Začal si milovať? Potom Boh v tebe začal prebývať. Každý človek je stvorený pre lásku a hodný lásky…

.otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha
Ježiš všetko vracia Bohu, odovzdáva nás všetkých, aj s našimi obavami a nádejami, späť do Božích rúk. Je to zvrchovaný akt dôvery. Keď Ježiš zomrel, slnko a mesiac zahalila tma, hroby sa otvorili a mŕtvi z nich vyšli. To je koniec, ktorý predpovedali proroci. To najhoršie, čo sme si kedy dokázali predstaviť, je teda už za nami. Svet sa zrútil a prišla Veľkonočná nedeľa. Ježiš nás vyzýva, aby sme sa nebáli. Všetko, čoho sa desíme, sa už na Veľký piatok stalo, bol to deň, kedy starý svet skončil a nový začal. Sme stvorení, aby sme spočinuli v Bohu a aby Boh spočinul v nás.

.sedem slov na kríži

Číslo sedem je v Biblii číslom dokonalosti. Boh stvoril svet za sedem dní – na siedmy odpočíval. Týchto sedem slov dokončuje Božie stvorenie. A majú svoju vlastnú štruktúru. Prvé slová, slová uprostred, ale aj slová na konci sú adresované Otcovi. A slová adresované ľuďom sú popretkávané medzi slovami určenými Bohu. Tieto slová sú čoraz dôvernejšie, akoby prichádzajúca smrť Krista neodďaľovala z našej blízkosti, ale čoraz viac nám ho približovala. Kristus k nám hovorí najprv ako kráľ, potom ako brat a nakoniec ako žobrák, keď vstupuje do našej opustenosti a prázdnoty, a prosí nás o našu lásku. Všetkých sedem slov je prejavom jedného jediného slova života, ktoré je dokončené v zmŕtvychvstaní. A keďže sú prejavom tohto jediného slova, môžu byť pochopené len vo svetle zmŕtvychvstania. Keď slovo vstalo z hrobu, neznamenalo to len potvrdenie slov prenesených na kríži. Bolo to znakom toho, že mal pravdu. Tieto slová naplnili svoj význam a zmysel. Týchto sedem slov patrí k Božiemu dokončeniu stvorenia. Sedem slov, všetky sú prejavom jediného, Slova života…

Vzkriesenie nie je len ďalšou etapou Kristovho života. Odteraz je nielen ukrižovaný, ale aj zmŕtvychvstalý. Kristus je medzi nami bezmocný aj triumfujúci. Tých sedem slov nie je len jeho minulosť, ktorá patrí k posledným chvíľam jeho života. Nie sme to my, kto môže občas skríknuť: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ To Kristus kričí v nás. Jeho mŕtve telo nás volá k zodpovednosti, pretože on už nemá žiadne nohy, len tie naše, už nemá ruky, len tie naše, už nemá ústa, len tie naše… Po zmŕtvychvstaní, kedy Ježiš už nie je medzi nami ako ľudská bytosť, sme to my, kto má pokračovať v prelamovaní ľudských hrobov. Keď dokážeme mlčať pred Bohom a počuť jeho slovo, ktoré vstalo z mŕtvych, potom nás žiadne ticho neuväzní – ani v našom hrobe…

3023 celkovo 3 dnes